... A bude sa mi snívať niečo príjemné.

Naozaj sa mi sem nechce písať nič osobné, preto len... nebudem písať nič.

Idem radšej žiť, alebo zomrieť nad zošitom Geografie.

Som detinská a nepripravená (viď trápne články tohto blogu), ale teším sa na zajtrajšok.

Prečo mám pocit, že všetko za niečo stojí, aj keď to nestojí vôbec za nič?

Prečo sú slová úplne zbytočné a strácajú význam.

Názov článku je autentický s názvom jednej poviedky, ktoré (bol to zväzok) som včera večer dočítala.

Teraz čítam Franza Kafku, zatiaľ ma to neuchvátilo, pravdupovediac je to pekná nuda.

Smile

Nechce sa mi vyťukávať pseudočlánok, idem radšej čítať. Zajtra Blava, vlakom. :)

Práve som zjedla poslednú karamelku.

        Nikdy by som na začiatku tohto dňa nepovedala, že stihnem zrealizovať toľko dlho odkladaných povinností, dlho odkladaných zábavných a kreatívnych činností a všetka táto nahromadená kopa niečoho sa stihne stať v túto osudnú, rôznorodú sobotu.

Po sto rokoch, zlých rokoch, dobrých rokoch, storočiach, kedy si prach voľne a bez kontroly dopadal na poličky, sviečky, sošky (ktorých by som sa rada zbavila) u mňa v izbe, som vzala mokrú handru a vyhubila aspoň niekoľko malých sivých kúdolov, ktoré mi už trocha začínali prekážať. Nikto iný by to za mňa neurobil, Santa Claus na takýto spôsob žiaľ nefunguje, a keďže moja myseľ zavrhla myšlienky typu "Nechce sa mi", "Je to zbytočné", "Chcem robiť niečo iné" (tlieskajte mi), podarilo sa mi upratať si, umyť celý panelák tak, ako to mám robiť každý týždeň, stihla som si čítať, mame ošúpať zemiaky, cvičiť na klavíri, naladiť si gitaru a najmä - konečne som si vyrobila tričko! Po tomto moje srdce dlho plesalo (konkrétne od koncertu vo Viedni, 26.11.). Cítim pýchu pri pohľade na svoje dielo. Síce čiary nie sú rovné, nie je to to najdokonalejšie, čo uzrelo svetlo tohto sveta, ale je to môj výtvor, moje dieťa a mám ho rada. A ani fľaky od nejakej hnedej omáčky mi nezabránia, aby som ho nosila do školy!

/Potešil by ma váš názor :)/

Care-O-Meter

            Píšem, ani neviem ako, ale píšem. V predchádzajúcich dňoch som totiž vôbec nemala náladu na písanie a vôbec. Chcela som, nešlo to. Nešlo to až tak, že som ani len blog neotvorila. Aj teraz je to dobrovoľne nasilu. Potrebujem to totiž (a našla som skvelý obrázok, ktorý tu chcem mať). Tak čo budem. Pustila som si hudbu, takú peknú a lahodnú, škaredo zazerám na Sládkovičovu Marínu (jej prvé dve strofy) a už ani nedúfam, že ešte dnes večer sa to naučím. Áno, môže sa mi to vypomstiť ako všetko, ale... odpoveď nájdete v obrázku.

I dont give a shit today.

Nástup do školy po dvoch týždňoch bol a je veľmi náročný. Keď je vám tak krásne, nedokážete sa hneď odtrhnúť a vrátiť sa k ľuďom s túžbou preraziť na akademickej pôde, zvlášť, keď vy sa v ich spoločnosti cítite podpriemerne vzhľadom na nedostatok informácii vo vašej hlave. Môj prípad. Cítim sa tak... možno zbytočne je to správne slovo. Neznamenám nič voči ich intelektu, ctižiadosti, snahe a vytrvalosti. Motivácia? Žiadna. Mohol by o tom niekto porozmýšľať, ale je to predom prehratý boj. Ja sa nezmením, škola sa určite nezmení, a kým budem mať taký postoj, aký mám, bude to len zlé.(Opäť sa vraciame k obrázku)

Kde sú tie časy, keď som sa nemusela učiť a starať o známky, lebo to bol môj najmenší problém? Nebudem prehnane nostalgická, komu by to pomohlo - mne rozhodne nie. Ale takú štipku sebaľútosti jednoducho vmiesiť do tohto článku musím.

Našťastie, už je koniec.