Píšem, ani neviem ako, ale píšem. V predchádzajúcich dňoch som totiž vôbec nemala náladu na písanie a vôbec. Chcela som, nešlo to. Nešlo to až tak, že som ani len blog neotvorila. Aj teraz je to dobrovoľne nasilu. Potrebujem to totiž (a našla som skvelý obrázok, ktorý tu chcem mať). Tak čo budem. Pustila som si hudbu, takú peknú a lahodnú, škaredo zazerám na Sládkovičovu Marínu (jej prvé dve strofy) a už ani nedúfam, že ešte dnes večer sa to naučím. Áno, môže sa mi to vypomstiť ako všetko, ale... odpoveď nájdete v obrázku.
I dont give a shit today.
Nástup do školy po dvoch týždňoch bol a je veľmi náročný. Keď je vám tak krásne, nedokážete sa hneď odtrhnúť a vrátiť sa k ľuďom s túžbou preraziť na akademickej pôde, zvlášť, keď vy sa v ich spoločnosti cítite podpriemerne vzhľadom na nedostatok informácii vo vašej hlave. Môj prípad. Cítim sa tak... možno zbytočne je to správne slovo. Neznamenám nič voči ich intelektu, ctižiadosti, snahe a vytrvalosti. Motivácia? Žiadna. Mohol by o tom niekto porozmýšľať, ale je to predom prehratý boj. Ja sa nezmením, škola sa určite nezmení, a kým budem mať taký postoj, aký mám, bude to len zlé.(Opäť sa vraciame k obrázku)
Kde sú tie časy, keď som sa nemusela učiť a starať o známky, lebo to bol môj najmenší problém? Nebudem prehnane nostalgická, komu by to pomohlo - mne rozhodne nie. Ale takú štipku sebaľútosti jednoducho vmiesiť do tohto článku musím.
Našťastie, už je koniec.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára