Práve som zjedla poslednú karamelku.

        Nikdy by som na začiatku tohto dňa nepovedala, že stihnem zrealizovať toľko dlho odkladaných povinností, dlho odkladaných zábavných a kreatívnych činností a všetka táto nahromadená kopa niečoho sa stihne stať v túto osudnú, rôznorodú sobotu.

Po sto rokoch, zlých rokoch, dobrých rokoch, storočiach, kedy si prach voľne a bez kontroly dopadal na poličky, sviečky, sošky (ktorých by som sa rada zbavila) u mňa v izbe, som vzala mokrú handru a vyhubila aspoň niekoľko malých sivých kúdolov, ktoré mi už trocha začínali prekážať. Nikto iný by to za mňa neurobil, Santa Claus na takýto spôsob žiaľ nefunguje, a keďže moja myseľ zavrhla myšlienky typu "Nechce sa mi", "Je to zbytočné", "Chcem robiť niečo iné" (tlieskajte mi), podarilo sa mi upratať si, umyť celý panelák tak, ako to mám robiť každý týždeň, stihla som si čítať, mame ošúpať zemiaky, cvičiť na klavíri, naladiť si gitaru a najmä - konečne som si vyrobila tričko! Po tomto moje srdce dlho plesalo (konkrétne od koncertu vo Viedni, 26.11.). Cítim pýchu pri pohľade na svoje dielo. Síce čiary nie sú rovné, nie je to to najdokonalejšie, čo uzrelo svetlo tohto sveta, ale je to môj výtvor, moje dieťa a mám ho rada. A ani fľaky od nejakej hnedej omáčky mi nezabránia, aby som ho nosila do školy!

/Potešil by ma váš názor :)/

V mojom prípade myšlienky prichádzajú v tej najnevhodnejšej chvíli.

Keď som umývala schody, práve som leštila medziposchodie svojou zubnou kefkou a počúvala pritom Bombay Bicycle Club, nechala voľne tiecť myšlienky a len som ich počúvala, zrazu sa vo mne objavilo presvedčenie, že nikdy nebudem nikam patriť. Krajšie je, že ani nechcem. 

/Séria Sliepočkovo-Zápisníčkových fotiek na mojich nebíčkových perinách/

Od milého som dostala Sliepku. Kúpil mi ju, keď bol lyžovať. Najlepšie na nej je, že nie je to obyčajná Sliepka, ale je to IHLANová Sliepka. Videli ste niekedy v realite takúto Sliepku? A presne to sa mi na nej páči. Geometrickosť, nevšednosť a vôňa, ktorá z nej vychádza. Zápisník som si kúpila, keď sme boli na dovolenke v Taliansku, bola to najlepšia kúpa zájazdu, lebo je úžasný, vonia úžasne (je z pravej kože) a pripomína mi, že mám písať múdro a že myšlienky sú dôležité. A akurát som vtedy šla spať. :D

A toto krásne niečo som napísala v piatok kamarátovi na ruku. Vtipná príhoda. :D

Snažila som sa chvíľu písať, aj som napísala úžasné štyri vety, ale môj ........... počítač to nezvládol a po 10 minútach prehovárania som ho v náhlom amoku reštartovala. Odžil si svoje, ale toto mi robiť nemusí. Tak som to napísala znova. Žiadna reakcia, nečudujem sa.

*v teplejšom počasí je aj dážď príjemnejší. Keď z neho nehorí koža, ani keď po náraze na povrch hneď nezamŕza. Cupitá si po lesných cestičkách, vlasy s radosťou moknú, stráca a hýbe sa vo vodných kvapôčkach, nikdy celistvá, miliónkrát rozdrobená. Ako červená čiapočka, s červenou hrivou, ktorá v záplave ticha jediná požiera častice zblúdeného svetla. Čo by tu robilo? Ona sní i kráča. Dýcha nad hladinou, ponára sa hore nohami v prevrátenom svete presýpacích hodín. Ako sa im hodí, otočí sa. Buď nedýcha, alebo nechodí. Len v ľahkom plášti šla na večernú prechádzku, ktorá jej zjavne pomáha. Usmieva sa, keď jej kvapky trafia tvár, kým si pozerá na nohy, nemajú až takú šancu. Vďačná za nočnú samotu tlieska svojmu osudu.*

Ďalej mám na pláne spánok... a spánok.

Možno ešte zopár strán z knihy Občanský prúkaz.

Good night

P.S. Už viem, prečo film  The Artist

ocenili toľkými cenami.