Sedím na deke v obývačke, sedím v jedinom svetle, všade navôkol hustnúca tma. Prevaľujúce sa temné hmoty. Načahuje pazúrikmi zo sna, oči úzke čiary z notovej osnovy, rada cíti pri sebe veľkú človečinu. V odraze odrazu kníšu sa stromy pred vysvietenou kostolnou vežou. Toľký vietor, že by ma vzal, možno za ruku, možno ako igelitový sáčik. Susedia sú na tom vždy s ruchmi lepšie. Možno aj žalúzie majú krajšie. Mohla by som sa dívať do v rukách načretej vody. Možno by som videla seba, možno by som práve seba nevidela. V tom odraze odrazu ručičky času zanikajú medzi vet(v)ami. Žblnkajú okná, dymia obláčiky myšlienok a roztrapatené telové nálezy. Ťažko vnímam. Ako v bazéne. Čiary kachličiek oplesniveli, podľa dotyku vody nájdem sa pri prameni. Zo stromu prší, akoby ťažká clona, padlá opona vykrúcala ruky. Odškrabujem kôru. Jem kôru. Nájdem si miestočko a vstúpim dnu, kde zaspím. Za kôrou pulzuje život a v tomto rytme sa nájdem zasnívaná.
Snehové mušky pochytala tma. Čakám, kedy sa vietor uchytí k dverám. V jednote miesta a času. Takéto to je, pád do studne. Lezú po mne pavúci, ruky mám sieťami oblepené. Bez očí ako bez duše. Bez reči ako bez mysle. Údy polámané, bez hmatu ako bez tela. Čaká ma smrť, zdĺhavá a priama. Nevidím na oblohu, je rovnako zanesená ako moje zmysly. Spomienky sú roztrhané pančuchy. Biela krieda namaľuje otvor do tehál. Šklbaním z jamy vytryskne sila porážky. Už som v tráve, na ruke obrazce, opačne vytetované slovo OLKS. Takí sme a takí budeme.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára