Zase sme že vraj noví. Pre mňa to je len stres, dívanie sa z okna a reminiscencia, ktorej sa snažím vyhnúť. Premietanie a spätná väzba s postavami, ktorými sme bývali, ale už nie sme, pretože čas uplynul, mi nerobí dobre.
Čítam múdre slová pána Camusa, napĺňa mi obe hemisféry (keďže ako ľaváčka ich mám oveľa lepšie prepojené) a odmietam podľahnúť vnáraniu sa pod apatickú kôrku, mnou upečenú na mieru.
Všetko je príliš nezaujímavé, nič ma nerozhýbe, nič na mňa nezapôsobí, nič mnou nepohne. Emócie sú pre mňa už len ako héliový inhalátor, na chvíľu sa povznesiem a opäť vyprchám.
Mala by som konečne zájsť lekárovi. Niečo mi je. Aj vy vraciate pri stresovej situácii?
Keď už musím, tento rok bol výnimočný v tom, že - ani neviem ako - niektoré veci mi vyšli. Dostala som do daru sivé mačiatko, našlo si u nás domov. Prijali ma na výšku bez komplikácií, človek by povedal, že si to budem vážiť a držať hubu. Prechodila som kus sveta, odviazala som kus domova zo seba. Našla som si prácu nie kvôli peniazom, ale kvôli vzdelaniu. Udržujem vzťah, ktorý má viac ako rok.
Ale aj tak sa zo mňa všetko vlnito vyplavuje ako pri odlive.
Nemám rada ohňostroj.
Čoskoro sa zo mňa stane normou dospelší človek, už strácam poslednú spojitosť s teen-etapou.
Už nemám žiadny piesok či vietor na perách, znova sa vnorím do deky, prikryjem sa kronikami, zatúžim po čaji, pohladím mača po srsti. Snívam o tom, že sa jedného dňa premením na knihu.
A bol by pokoj.
 |
| Takto sa ani nespoznávam. |
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára