 |
| Jon Jacobsen |
Nedeľná únava.
Vieme, že nás niečo čaká. Možno to tu už je.
Chabne a ladne.
Akoby tie nervové ruže vplietali sa vždy, keď sú nablízku ústa.
Nepustia inam a inak.
Vo vnútri dúchajú do ohňa, hľadia cez misu vody.
Hodíme doň jablká, rozplavia sa po svete.
Poľudštia sa, zabudnú na čas.
Pripevnia sa lanom o strom v lese, umlátia cestu vzdušným snehom.
Vôňa zaniknutého, rámy bez obrazov.
Príjemné spoločenstvo spávania pod notami a s notami.
Rozthne mi gorálky na hrdle. Roztrhne mi hrdlo gorálkové.
Roztrhne mňa.
V náručí plnom nôt.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára