.Po prázdnom a vágnom víkende ma čakal deň so školou na pláži v Howthe.
Bohužiaľ - alebo našťastie - írski autobusári sa rozhodli štrajkovať, z čoho vyplýva, že som sa nemala ako dostať do mesta, takže nakoniec som nikam ísť nemohla. To nič, teta videla, že mi neprospieva, keď som dlho doma, tak sme do Howthu nakoniec šli spoločne.
Prvé dojmy - Fish n Chips vo vzduchu, neskôr zápach rybaciny, veľa áut a starých ľudí, veľa bicyklov (ľudia, ja by som ich niekedy najradšej zrazila, lebo sú tak arogantní a neempatickí) a niekde za rohom aj to more.
Neskôr, neskôr som sa cítila šťastne. Najradšej. Smutno šťastne. Nie tak nafúknuto a hyperbolizovane, ale tak reálne, akoby svet bol jedna pieseň, v ktorej zvládam zvládať situácie. Chytiť sa príležitosti.
Za kamenným mólom v mori visel ostrov. Vyzeral krásne opustený. Tak, ako som si predstavovala celé Írsko (naivná). Fúkal silný vietor a vytŕhal mi myšlienky z dlaní, dokonca mi aj slza stiekla a boleli ma uši. Pokiaľ bolo zamračené, pri mori vládol chlad a bála som sa, že to dlho sama nevydržím, ale ako zázrakom sa čoskoro vystrčilo zubaté slnko a s radosťou som pokračovala v ceste. Vietor už nebol nepriateľ. More bolo chladné, sivé, tmavé a hlboké. Ako zo starých cestovateľských alebo námorníckych kníh a presne nad tým som premýšľala. Ako sa vodilo Jackovi Londonovi, ako zvládal nápor vetra a silu mora a zľakla som sa. Nie som dosť silná, aby som vydržala to, čo on. Obdivujem ľudí.
Na konci mojej prechádzky prostriedkom mora (móla) bol maják. Páči sa mi myšlienka majáku, ale tento nebol vôbec pekný. Tak som si ho lakonicky odfotila, spravila fotku aj sebe (vyzerám ako spustnutý a opustený maják, hah) a šla som naspäť za tetou, jej priateľom (ktorý sa už, samozrejme, napchával), kamarátom a Emmkou.
Ako som trávila čas osamote, našla som rôzne nápisy, či už v betóne alebo na povrchu skál, páčilo sa mi to. Aj ja som tam chcela niečo zanechať. Predstavovala som si, ako hádžem svoj Monetovský prívesok do mora, zakývala mu, už prišiel jeho čas a musíme sa rozlúčiť. Ale nemala som dôvod to spraviť, nič mi nespravil a nemám prečo sa ho vzdávať. Tak som si ho nechala a doteraz ho stískam v pästi, keď potrebujem ujsť.
Teta kúpila kolu a viete, ako sú tam teraz mená, a mala som Robyn. Pripomenulo mi to postavu z HIMYM a možno to je osud. A tak isto ona mala Evana. Asi mi chce nebo niečo povedať.
Pamätáte si na rozprávku Barda Beedla o Mágovom chlpatom srdci?
A to je asi všetko k výletu do Howthu. Nestihla som historické centrum, videla som však tulene a prvýkrát jedla originál Fish n Chips. No nepochlapili sa.
V utorok, bez nálady, bez viery, prehovárajúc ma, šla som opäť skúsiť šťastie do Diceys. Kamarátka (najzlatšie dievča na svete) mi požičala sako a kabelku, namaľovala ma, nech vyzerám staršie a bežali sme ku hlavnému vchodu bez čakania v dlhom rade. Najprv mali problém. Povedala som im, že som si zabudla ID, ale že mám toľko, koľko potrebujú počuť a po 15 minútach ma zachránila Olga a "my brazil guy", Kaio. Už minule som mu mala kúpiť jedno pivko, tak som sa rozhodla, že to zrealizujem v ten deň, keďže je to moja posledná párty v Diceys. Spravili sme foto. A o ôsmej som odchádzala, mierne pripitučká, lebo po mňa šiel priateľ mojej tety (sprosté autobusy). Ešteže keď som prišla domov, nenaliali mi aj oni (slivku)...
A dnes bol len typický pracovný deň v týždni, ktorý by som radšej prespala, ale tak aspoň som sa učila. Juch. Nešla som nikam, nevidela nič, len som si na chvíľu sadla s kamarátkami do kaviarne a snažila sa vnoriť do ženského sveta. Nemám rada klebety, takže sediac tam, bol zo mňa mimozemšťan. Navyše kamarátka z Budapešte rozprávala o histórii Slovenska a Maďarska, tak som sa čudovala, ako to všetko naozaj bolo. Koľko "vecí" som sa ale o chlapoch a jej živote dozvedela... Ale nemyslite si o nej nič zlé, mám ju rada.
Už sa blíži čas môjho návratu, začínam byť nervózna. Čo ma čaká, neviem. Čo bolo, neviem. Keď sa budem trmácať v lietadle, všetci budú spať alebo riešiť iné veci. Bojím sa, že všetko bude rovnako stresujúce ako predtým. Od školy, cez vzťahy až po moju izbu. Ale nebudem nad tým premýšľať, nemá to zmysel. Teším sa.
Zajtra sa chystám na výlet. Sama.
O tom potom.
See ya
(Napísala moja sesternička, prišlo mi to roztomilé, keďže má 5 rokov)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára