part 7, Ne(c)haj ma.

A tak som doma.

S Írskom som stále v kontakte, stále v srdci, stále na mysli, stále na jazyku.

Akoby som sa mohla zbaviť niečoho takého obohacujúceho a pohľad meniaceho. Keby som mohla, zostala by som tam. Preč z tejto diery, preč z tejto úbohej (ale zato krásnej) krajiny plnej pokrytcov a nových, rodiacich sa pokrytcov.

Básne o mojom živote, ako všetko bude iné, no, pravdu vám musím povedať – nie je to také jednoduché. Ak sa zobúdzate s pocitom menejcennosti, nepomôže vám nič. Ak si bránite cítiť sa spokojne, je to ešte horšie.

Ale nebojte, darí sa mi skvele.

Trávim čas so svojimi priateľmi. Je to príjemná zmena po čase opäť rozprávať po anglicky, viesť sa s Vilkom v aute a báť sa nepripútať. Je fajn vystrčiť nôžky von keď prší a vzdať sa vode. Pozorovať padajúce hviezdy (zabudla som názov), počúvať pritom Nohavicu a Einaudiho, chúliť sa pod dekou, piť domáci sirup, najesť sa dosýta jedla od veľmi šikovných priateľov a blúdiť (a)si po myšlienkach. Rozprávať o fotkách a niečo o zážitkoch. O temných momentoch v Írsku a o samote. Asi by som mala poďakovať.

A včerajšok, vystrihnutý z tragikomédie.

Ale rozpoviem vám najprv posledný príbeh o Írsku.

Výlet. Vzala som svoje všetky "švestky", prehodila batoh na chrbát a utekala na veľmi skorý autobus do centra. Čakal ma tam zelený autobus plný turistov - pripomínam, nerada sa nazývam turistom - a keď prišiel posledný, mohli sme odísť.

Pred očami sa mi mihala írska krajina. Taká, akú som ju chcela mať všade. Porovnávala som s Walesom. Je to to isté, až na viac obláčikov, inú hudbu v slúchadlách a samotu, ktorej sa nedalo vyhnúť.

Videla som krátky most, za ktorý si pýtali 7 éčok, ale nemala som toľko prašulí, radšej som si odložila na posledný párty deň. Spravila som niekoľko dôležitých fotiek, dokonca aj samu seba som odfotila v prostredí, ktoré mi svedčí a už sme aj fičali ďalej.

Aj tak, najkrajší pohľad bol z autobusu, keď sme išli popri pobreží strmo dolu a videli sme Škótsko a jeho majáky. Nezabudnem. Lepšie ako foťák.

Giants Causeway bola naša druhá zastávka. Hranaté kamene a moje najobľúbenejšie miesto na ostrovoch (zatiaľ). Mňa ale tie hranaté šutre nezaujímali, väčšia zábava bola skákať po tých ploských a zbierať mušle. Počúvať príliv a dívať sa na dlhé hnedé riasy. Potom neskôr sa vyštverať po 162 schodoch, uvidieť celé pobrežie z výšky, usmiať sa nad množstvom ľudí a nad tým, ako by to asi vyzeralo bez nich. Spravila som si ďalšiu fotku a stretla ženu, sediacu na kameni. Vyzerala smutná, presne ako ja.

Sadla som si obďaleč aj ja. Pokúsila som sa niečo napísať, ale nestojí to za zmienku. Nejak sa mi vypol mozog.

Potom - Belfast. To miesto sa mi nepáčilo. Mali sme len hodinu na rozchod, aby sme ucítili "flavour of Belfast", lebo je veľmi charakteristická. Ak by som sa tam nedostala znova vo svojom živote, vôbec by mi to neprekážalo.

Prišla som domov unavená ako kôň.

Na ďalší deň som sa musela so všetkými rozlúčiť, každému povedať, že to je môj posledný deň. Dokonca som sa aj vyparádila. Každý bol milý, síce test mi nedopadol až tak dobre, ale čo už na tom záleží. Dostala som certifikát a fotku a potom sme šli do baru. Pivo a debata. O abecede a španielo-talianoch. Neskôr o Carlosovi a mne, o depresii a mojej angličtine. Neskôr nápad s karaoke barom, ktorý nevyšiel, tak sme skončili na Teple bare. Naučila som sa posunkami svoje meno, zistila, že toho viem málo o hudbe a mám čo robiť celý život, hádala som sa, že žraloky nie sú ryby, rozprávala sa o podobných vzťahových osudoch s Olgou, ktorá nás potom musela opustiť, lebo sa cítila priveľmi homesick.

Vrátili sme sa naspäť do prvého baru, ale nepobudli sme dlho. Iba na jeden Cider, krátku debatu s mojím učiteľom, ktorý je tak nehorázne milý, že som roztopená ešte teraz (hyperbola), spoznala som sa s nejakým Mufasom, ale Anna ma zachránila a šli sme do Porter house-u na živú hudbičku, pifko a tanec. Po ceste som zlanárila Andrea z Talianska a veľmi dobre sme sa porozprávali sediac na výklade pred nejakým jedlom. Bol milý. Potom sme spolu tancovali. A objavil sa Brazílec a jeho kumpán, španiel (ale nechcite odo mňa jeho meno). Bavili sme sa o temnote a už som nechcela piť, tak som si kúpila kolu a barman sa na mňa divne pozrel. A spoznala som Pierra z Paríža a aj on bol nehorázne komunikatívny a nemal problém. Ach, tí ľudia sú úplne iní, vážia si, keď sa môžu s niekým porozprávať, keď s niekým môžu niečo zdieľať a dozvedieť sa niečo nové.

Potom chceli zavrieť aj tento bar, tak sme ho opúšťali s tým, že ideme ďalej. No to sa mne ani Anne už veľmi nechcelo. Tak sme si s Brazílcom pár fotiek porobili a šli domov. Spala som u Anny na nafukovacej posteli v obývačke. Super byt, super ľudia. Rozlúčili sme sa. Po ceste domov som počúvala toto, aj keď som mala slabú baterku.

Potom nákupy, ale to vás asi nezaujíma a let domov.

Nervózne mi žalúdok poskakoval.

Až som bola tu.

P.S. Názov je obľúbená veta mojej sesterničky. Už asi aj moja.