5, my bad

Young, free and single?

Just want to mingle.

Heslo tejto doby, veľkých zvierat z veľkých miest.

"Si príliš mladá." a "Vyzeráš tak nevinne."

Viete čo, strčte sa už.

Nebaví ma stále dokola počúvať to isté. Preto som sa Pedra a Josého nikdy nepýtala na ich vzťah - vzhľadom na to, že sú dvojičky, je to určite najdiskutovanejšia téma.

Viete čo, sadala som si pred počítač s tým, že vám chcem niečo povedať. Mám veľa myšlienok a o niekoľkých z nich sa dá písať. Bohužiaľ, ako som začala, nevidím iné riešenie ako zaklapnutie počítača a odloženie to pre niekoho, komu to ide viac.

Neznamená, že keď som TU, je môj život zaujímavejší. Je rovnaký, možno niečím zľahka obmedzený, ale stále ten istý, ktorý sa odohráva doma. Zmenou miesta sa nič iné nemení. Občas to dokáže vyjsť, takzvaný nový štart na čistom poli, ale zainteresovaní vedia, že so mnou táto idea nemá nič spoločné. Ani sme sa nevideli.

Vraciam sa naspäť k sebe.

Aspoň vidíte, kto som.

Dnes som videla dva filmy. American beauty a Prozac Nation. Prvý aj druhý odporúčam, aj keď prvý je naozaj americký a druhý má naozaj odfláknutý koniec.

A teraz okupujem musique novej priateľky, ktorá - zdá sa - má pre mňa niekoľko nových interpretov a niekoľko nových melódií, čo ma teší. Food for thought, food for ears.

Keby ste vedeli, ako ťažko je sa zabaviť v Dubline v piatok večer, keď máte osemnásť, prázdne peňaženky a plné mechúre s chuťou tancovať. Vykašle sa na vás celý svet, lebo Dublin len chľasce pivo a sedí za stolom v nefajčiarskom bare pri počúvaní tých írskych vrešťaníc. Asi práve veľmi zovšeobecňujem, no naštval ma ten večer. Dúfala som, že bude jednoduché zabaviť sa na mieste, ako je hento, no nie. Tu musia mať problém aj s vecami, ktoré by ostatným ľuďom nestáli za povšimnutie. Kašlem na vás. Žiť tu nechcem. Nič tu nie je. Ako v podstate nikde. Čo ma vlastne láka ísť preč? Len to, aby som mohla byť sama? Čo chcem spoznávať? Čo chcem objaviť? Čo chcem nájsť a čo pochopiť? Prečo by som mala cestovať? A kam by som mala ísť? Kde budem spokojná a kde to bude mať zmysel? Ktoré miesto stojí za to, aby tam človek vydržal dlhšie ako mesiac? Kde je to miesto, kde ťa nič nefrustruje a neserie, kde si sadneš na hociktorý kúsok zeme a si šťastný ako blcha v kožuchu? Cítim to tak len ja, alebo mám dnes večer len jednu zo svojich častých kríz?

Vypisujem sa tu zo svojho nešťastia namiesto toho, aby som jednala. Spravila niečo, čo aj tak v konečnom dôsledku nebude znamenať ani omrvinku z toho, čo by malo. Lenže ja si neviem povedať, Lucia, tak teraz buď šťastná. Mám všetko. Nemá ma čo hnevať. A stále nie som spokojná. A nejde o nenásytnosť a pohlcovanie vecí, hnaná akoby pažravosťou, nie. Mám pocit, akoby som mala naozaj problém. Akoby ma tento svet do problému vychoval. Akoby mi dnes Prozac Nation otvoril oči. Možno by ste si to mali pozrieť, aby ste pochopili moje pohnútky.

A tak isto, vysvetlite mi, prosím, čo chcete. Byť motivovaný a zmeniť si život len preto, aby si sa mohol vyspať s nejakou trápnou sprostou osemnástkou, ktorá tvrdí, že spala s toľkými, že to už nezráta (a nejde len o to, že na matike nedávala pozor), nie je najlepší náhľad na život. Je to správna motivácia? A stojí to za to? Ak 40 rokov žijete v pohodlnom hniezdočku vlastnej depresie a zachráni vás z toho krása dievčaťa, máte šťastie. Aj s tým, že nakoniec aj tak budete obvinený z homosexuality, akoby by to bol najväčší zločin na planéte Zem... Ešteže sme všetci divní. Nie, nie všetci. Je vás veľa normálnych okolo mňa, žijete si a ja si žijem tiež. Ale vy sa pýtate, čo robím, keď mením smer a nie som spokojná s tým, ak mi niekto uviaže opraty. Nie som kôň a ak chcem niečo spraviť, tak to spravím. Ak to nechápete, ja vás odsudzovať nebudem. Je na vás, aby ste sa zamysleli, prečo to nechápete.

Niekedy by ste so mnou mali pozerať dojemný film (pre mňa dojemný) - chcem vedieť, či by som reagovala rovnako v niekoho spoločnosti, lebo pri American Beauty som našla jeden moment, pri ktorom mi vyhŕkli slzy. Môžete si tipnúť. Nikdy predtým sa mi niečo také nestávalo...

Raz mi kamarátka povedala - bavili sme sa v Próme alebo niekde v jej blízkosti - že jej sestre by sa asi môj blog nepáčil, pretože týmto obdobím hľadania a nachádzania sa si už prešla. Je dospelá a žije si svoj život. Zaujalo ma to. Odvtedy sa pýtam, kedy to skončí, kedy a kto a ako umlčí tieto moje otázky, roje, milióny a nepolapiteľné kŕdle. Nech to už príde. Ale ak by sa tým nemalo všetko vyriešiť, tak nech na mňa riešenia kašlú. Ako sakra mám žiť, aby mi to stálo za to?

Vzala som svoje nové tenisky a šla si zabehať. Mrholilo, začínalo liať a ja som sa rozhodla zrýchliť krok. Keď vám ubieha čas na telefóne a cítite sa, akoby vás niečo naháňalo, všetko ide ľahšie. Počúvajúc uši amputujúcu hudbu, cítila som sa fajn. Dokonca by som mohla povedať, že zaujato. Pokiaľ som nestratila dych a nezastavila. Vieš, vždy, keď si na Teba spomeniem, poskočí mi srdce. Prišla som na to dnes. Neviem, či je to dobrá, alebo zlá správa, jednoducho existuje. Nepáči sa mi, keď musím začať krá(/i)čať, lebo nevládzem. Nemám rada, keď sa vzdávam pri behaní, ale inak to neviem. Neviem vydržať. Viem sa zaprieť, ale pri športe mi to jednoducho nejde... Ale aspoň som mala konečne dôvod na zmoknutie. Kvapky mi stekali po tvári, bežala som, ony stekali a stekali. Nikde nikto, len ja. A nažlto sfarbený kúsok oblohy, ktorý som aj tak neskôr odbehla a rozprestierajúc predo mnou len sivú, vykašľala som sa na rýchlosť a bola som len so svojím srdcom. Nakoniec som prišla domov s boľavou nohou, chcela som ísť do sprchy, ale tiekla len studená, tak som tu.

Nič viac pre vás nemám,

akoby sa tým niečo menilo.

Žitie v cudzine nemusí byť také zaujímavé, ako sa na prvý pohľad zdá.

Dobrú noc