No vráťme sa pekne na začiatok.
Stará Myjava, Sústredenie zboru Cantica Nova, 2012
Ešte ráno som sa dobalila, s námahou zapla kufor, z ktorého sa stalo niekoľkokilové závažie a nebolo ľahké s ním bojovať, príručná batožina ostala na ťarchu, no proste peši to je prechádzka ružovým sadom aj keď bývate nehorázne blízko. :D
Ako sa patrí, privítali sme sa, začali mrznúť v bolestiach podbrušia (:D) vonku na zime, čo bolo neuveriteľne príjemné a s láskou sme vtedy s Brm spomínali na dirigenta, že sa neponáhľa, všetko berie s rozvážnosťou staršieho človeka a ešte "drychme" doma a smeje sa na nás! (:D)
Potom sme sa upokojili (otvorili sa dvere autobusu) a fičali sme na Starú Myjavu. Netrvalo to dlho, našťastie, lebo sa zo mňa aj z niekoľko ostatných astronautov vytrácala farba a ktovie, kde by mohla skončiť a namaľovať voňavý obrázok. (jeeeej)
Schody s ťažkým bremenom, nemala som čas ani pokochať sa malebnou scenériou, ktorú som nespoznala až do odchodu (čo je trošku paradoxné (ani nie, veď som celých 5 dní nevystrčila päty z budovy)). A to, čo sme si nabalili pred vyše dvoma hodinami sa zase môže vybaľovať. No určite. Povedala si lenivá Lucka a zvalila sa na posteľ.
Poriešili sa základné veci, vznikol GAY BAR (tri na izbe, zima, chrobák na okne, ja som ho samozrejme nezabíjala, vyložené potraviny von z okna, škaredé napodobeniny klavíru, naštvalo ma to, kúriči kúrili a nebola až taká zima) i ČAJOVŇA - ktorej sme najprv závideli, že má kľúčik, vlastnú sprchu i záchod - a prvýkrát sme sa pustili do skúšania pesničiek. Aspoň myslím, nepamätám sa. (:D) A tiež neviem, čo bolo na večeru, asi preto, že je to úplne irelevantné.
Vybrali sme si Tý-Pí-čkov (Tajných priateľov, ktorých sme potom celý týždeň obdarovávali), vypočuli si pár slov na začiatok a rozpustili sme sa.
Môžem povedať, že prvú noc som išla spať v kresťanskej hodine a nikoho som neotravovala vonku pokrikovaním na druhých, hraním na gitaru, chľastaním, et cetera.
Som slušne vychované dievčatko.
Utorok, 14.2. 2012
Vstávanie spod neprívetivo vyzerajúcich, nedomáckych perín, raňajky, skúšanie, skúšanie, skúšanie, nové skladby nám šli ako po masle, s "cicíkom" a náš hlas bol vymenovaný za (zatiaľ) najlepší na Sústredku, čomu sme sa aj patrične radovali. Kto by si pomyslel, že zrovna dnes príde rad na ďalšiu debatu s Milým, však? No nakoniec sa všetko dalo dokopy a super deň mohol pokračovať. Hrali sme poker o prvú lyžčku z päťkilovej Nutelly a kto vyhral? Bolo by hnusné povedať, že ja, ale ja. (:D) Obrazne povedané - vyhral Milý a ako najväčší džentlmen mi prvú "lžyčku" z NDR podaroval (ale až ďalší deň). Spravili sme vodnú, zoznámili sa s jedným pánom, ktorého meno je Walker. Johnnie Walker. Mali sme mierne úchylný večer v duchu spoznávania ľudských tiel spievajúcich kolegýň a celkovo, bolo mi super. Ceculiky všetko zabili.
Streda, 15.2. 2012
Už som nešla spať tak skoro, ako predtým, čo sa prejavilo aj na mojej nálade, na chuti spievať i na chuti spať, ktoré boli vyvážené a spojené nepriamou úmernosťou. Ale snažila som sa. Mala som motiváciu, a to výhra, lebo poraziť ostatné hlasy jednoducho stojí za to. Síce nám tie skladby vôbec nešli, len sme sa s tým trápili, stagnovali na jednom bode, sme silné alty a nepoddali sme sa tak ľahko. Hneď po obede som si šla ľahnúť, lebo v taktom stave by som rušný večer uprostred sústredka neprežila.
Ďalší príjemný večer v čajovni. Najprv sme však začali tradičným vstupovaním Prvákov do radu Kantičiarskeho, do stavu spievajúceho až speváckeho - Prdelica. Nechýbalo nič. Dokonalí Bohovia na čele s Digimonom, prvácky program, na ktorom sme sa neuveriteľne nasmiali (fakt bol super), pitie tej odpornej nechutnej grcky, no dobre, tekutiny, toľko ju zas podceňovať nemusím (konečne nie mnou!), asi desaťsekundové tancovanie, oNutellovanie Milého, natáčanie dlhého videa na Milencov Jablkový Notebook, dobrá hudba, dym vodnej v záberoch, mierne nadrbkanie sa (ale fakt len mierne. No keď som sa postavila, akosi... to nebolo také ako obvykle. Ale iba trochu, nepredstavujte si zas, že som nevedela chodiť), rozprávanie sa v Milého izbe s vyvolenými ľuďmi, spanie s Milým v postieľke (okolo druhej ráno sme zaspávali), mám pocit, že som celú noc len predriemala, a potom šup - je tu Štvrtok.
Štvrtok, 16.2. 2012
Posledný deň a každý očakáva silnú párty. Nikto už nevládze trénovať, iba mužské hlasy to nejakým zázrakom nevzdávajú a každý má tušáka, že to vyhrajú. Neviem, či som spala aj v tento deň cez pauzu po obede, fakt si nespomínam, v ktorý deň to bolo. Pamätám si len, že sme objavili podmanivé objatie kresiel, pritiahnutých od Soprániek. To je jedno.
Najlepšie však bolo, že na záver všetkých skladieb sme si dali tie z minulého roka, ktoré sme mali v repertoári na súťaž vo Walese. Vytiahli sme z fasciklov Staviame my máje, Cantate Domino, Sing me to Heaven (Digi sa rozplakal), Išol mili orac, prváci boli naše publikum a sama za seba môžem povedať, že tak dobre a s takou až... láskou na duši sa mi ešte nikdy nespievalo. A prváci hojne tlieskali, niektorí sa to dokonca chcú naučiť. Som na nich pyšná. :)
Na večeru sme mali buchty, to si veľmi dobre pamätám! (:D)
Štvrtáci večer zabodovali svojím programom, ktorý bol špičkový, bezchybný, dokonalý a bola radosť sa naňho dívať. Parodovali naše skúšky, dirigenta, ostatných, presne vystihli podstatu a už neviem ako inak to opísať, aby ste nám závideli. :) Dirigent dostal mikinu s nápisom I ♥ CN (Cantica Nova, pre neznalcov), chytili sme sa za ruky, zaspievali si našu neoficiálnu hymnu Come with me, niektorí si poplakali, poobjímali sme sa, zatancovali Jede Jede Mašinka, ktorá bola úplne výstižná so svojím textom (:D) a šli sme na izby. Ešte v stredu som si dala záväzok, že môj jazyk sa alkoholu v tento večer ani len nedotkne, ani sa naň nepozrie, a tak sa aj stalo. Som na seba hrdá. Asi dve hodiny som strávila so svojím Milým v odľahlej izbe, vzdialená od všetkých a bolo mi krásne, potom sme sa objavili na verejnosti a šli sme vyzistiť, čo sa zatiaľ stihlo stať, kde sú ľudia, kde je najväčšia žúrka. S nemilým pocitom sme zistili pár noviniek, ale večer pokračoval a my sme pokračovali s ním. Bolo to super. Zase sme spali pri sebe, zobudili sa pri sebe. A keď sa šiel osprchovať a potom taký vyvoňaný prišiel, nemohla som odolať.
Čo to trepem, veď to už je piatok.
Piatok, 17.2. 2012
Čas odchodu. Za 10 minút zbalená, raňajky, leňošenie, čakanie na autobus, ktorý zapadol v snehu, alebo čo sa mu stalo, hlad, hlad, HLAD (dvojzmysel) :D, alternatívny obed (Dru tyčinky, plátkový syr, Cottage syr, cherry paradajky, chlieb s hnusnou pomazánkou od kucháriek ako darček (dík za tú pomazánku, ktorú som potom lyžičkou zoškriabala dolu), bambino, pašteka, wifonka (kebyže nás fakt odrežú od sveta, do hodiny zjeme všetky zásoby jedla :D). <= zátvorka v zátvorke, to čo už je :D
A keď už sa spomínal čokoládový puding, ako naschvál sme museli ísť. Bola príjemná tá cesta snehom za autobusom, keďže ďalej ísť nemohol, tak zastal 200 metrov od ubytovne a my sme tie ťažké tašky vláčili po neodhrabanej ceste, no bolo to super.
Autobus, únava... cesta domov s Milým. Výdych.
Pri tejto vete, čo teraz píšem, sa cítim vrcholne detinsky, ale musím: Chcem sa vrátiť!
Tento článok mi zabral sakra dlhé tri hodiny príjemného spomínania, tak sa na mňa nehnevajte, ak sa deň nezhoduje so situáciou, lebo čas bol vtedy relatívny. A mne to vyhovovalo.
Tak Ďakujem.
P.S. ďalší blog o sústredku a všeobecne TU,
odporúčam. :)
P.P.S. Vzhľadom na nedostatok hudby v tomto článku
sa na ňu môžem sústrediť v ďalšom špeciálnom príspevku,
ak chcete, lebo bolo jej vážne veľa. :) (aj fotiek)
P.P.P.S. (fakt posledné) Názov článku je odvodený od poslednej
vety z knihy Patagónia od Dušana Mitanu.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára