Vzhľadom na to, že mám teraz času viac ako vonku snehu, rozhodla som sa dať znova vedieť o svojej potupnej existencii a napísať článok, ktorý vlastne s ničím nesúvisí. Ako vždy. Bude dlhý, lebo...
Lebo sú Vianoce, ja trčím za počítačom a ospravedlňujem si to tým, že aj tak nemám čo robiť. Raňajkovala som, stromček svieti, v telke nič nie je, v kvázi pokojnom rodinnom ovzduší lietajú bratove papierové stíhačky.
Čoskoro si spravím čaj a odoberiem sa s miskou dobrôt k filmu, ktorý si púšťam dobrovoľne a chvalabohu bez reklám. The Virgin Suicides, taká vianočná atmoška, čo vám poviem.
Robím si zoznam normálností, aby som dokázala prežiť tieto sviatky bez slučky okolo krku a pomáha mi posledný diel Screener-u, darček od FM-ka a potom nejaká vnútorná intuícia.
Čo sa stáva:
- zima je tak pasívna. Akoby som mala odseknuté ruky a nechuť dotýkať sa.
- niekedy neviem, ani do ktorej strany mám miešať čaj.
- či bielu, alebo čiernu figúrku si vybrať.
- nakoniec, vzdať sa máš len preto, aby druhý nevyhral (naozaj?). Pripomenulo mi to ľudskú povahu, vysokú stenu a teóriu ústupku (čo na to hovorí pán Freud?)
- ak bude zajtra snežiť, do BA nejdem. Nebude snežiť.
- dokážem si čítať v plnom bare pri čaji v sobotu večer.
- gauč ma zhltol.
- fotila som, bola som fotená (no toto!)
- naozaj zvláštny víkend. (A nejak sa mi nechce písať...)
Ani neviem, prečo sa cítim tak hlúpo a deprimovanô.
- asi pre čokoládový deficit - keď sa mi o ňom dokonca i sníva, niečo to znamená...
- alebo pre to, že kamarátka sa na vás v kuse vykašle kvôli trápnej výhovorke. Dobre, ja rozumiem a veľa vecí chápem, ale tento kruh je príliš tesný...
- je strašidelne siedmeho a všetko sa blíži, blíííži.
- nejak nemám náladu čítať Obratník Raka a hnevá ma to.
- mám bordel v izbe. Fuck it, fuck it, fuck it.
- stromček na námestí je ešte stále deprimujúci.
- čokoláda i čaj je drahý.
- a minulosť je len taký prízrak. Pocit - duch. Bol i nebol.
- idem sa opäť pripojiť k životu, akosi odo mňa bočí...
- či vlastne len ja od seba.
- je december. Again. Oh, God, why. O chvíľu príde to obdobie, kedy všetko bude studené, zabalené, mastné, ozdobené a neprirodzené a silené.
- deprimujúce zimné večery, zalezená pod perinou. Je dôvod, prečo sa v túto dobu cítim neobvykle nezvyčajne. Len by ma zaujímalo, či je to na mne vidieť...
- napodiv viem presviedčať ľudí.
- dnešný sniežik bol dokonalý, cítila som sa ako Snehuliak.
- toľko pozitívnych pocitov a skúseností, toľko motivácie... a potom prídem domov.
- kde je všetko na hlavu postavené.
- stretla som dievča, ktorej sa šmýkali topánky a ospravedlňovala sa mi za niečo, čo mi ani nespravila. Mala by si kúpiť nové.
- keď som vystúpila z autobusu a kráčala ku križovatke, zakývali mi chlapci, sediaci predtým okolo mňa. Odkývala som.
- V utorok som si kúpila fialovú farbu na vlasy - v stredu som mala fialové konce. Dnes plánujem skočiť na celú ich dĺžku. (Fotku asi nestíham...)
- zajtra vyvesujem letáky na Predapokalyptické číslo nášho Blesku.
- neviem písať a toto je dôkaz.
- cítim sa ako Sweettooth.
- môj asi posledný Mikuláš.
- o mesiac mám 18. Treba dovtedy niečo stihnúť?
- začínam sa báť.
- pozerám na hodiny, je toľko ako rok, kedy zomrel Beethoven.
- v pondelok idem na Selah Sue - s podmienkou, ak bude sucho, 30 stupňov nad nulou, slniečko, Karibik, more. Snáď nie - čo si mám obliecť?
- nabudúce si napíšem zoznam kníh, ktoré si chcem v najbližšej dobe prečítať (doba neurčitá).
- Pekný deň.
A Very Short Song
Once, when I was young and true,
Someone left me sad-
Broke my brittle heart in two;
And that is very bad.
Love is for unlucky folk,
Love is but a curse.
Once there was a heart I broke;
And that, I think, is worse.
Keďže po piatich minútach strávených za počítačom som automaticky stratila chuť písať niečo multidimenzionálne a keďže sa potrebujem vypísať, pretože som frustrovaná, sklamaná a čoskoro u mňa prepukne nejaký druh nepríjemnej obsesie (napríklad skladanie lastovičiek z papiera - v živote som to nerobila, také vážne to je), nenapadá mi iné riešenie ako niečo bezcieľne hodiť do pľacu.
Napríklad spojme náhodné otázky s náhodnými pesničkami v mobile.
1. Kde budeš v budúcnosti žiť? The Beatles - Love me do
Eeehm, pekne metaforické. Budem žiť v láske? Budem ja milovať? Alebo je to narážka na Bítlsákov? No sé...
9. Čo si o tebe myslia rodičia? Joy Division - New Dawn Fades
Ak vo vnútri v sebe naozaj cítia niečo také, mala by som ich milovať. Viete však, že realita býva mnohokrát iná? Je to tak. True story.
10. Nad čím veľmi často premýšľaš?
The Prodigy - Charly
Zase nejednoznačná pieseň.
11. Čo je to 2+2?
Chase and Status - Flashing lights
Dostávame sa niekam, kam nechceme. Asi to znamená, že matematika nie je riešenie.
12. Čo si myslíš o svojom ex? Depeche Mode - Boys Say Go! (Upozorňujem, nikdy som túto pesničku nepočula)
Švih, švih - Prásk!
13. Ako bude vyzerať láska tvojho života? DAFT PUNK - ONE MORE TIME
Myslím, že týmto sa všetko vyjasnilo.
Chce sa mi napísať článok.
Od veci, bez predmetu, ktorý by ste mohli skúmať.
Dnešný deň bol totiž ladený podobnými tónmi (teda, ak rátanie matematiky nepovažujete za prudko úžasné).
Ráno som zobudila oči do podivného sveta. Za žalúziami svietilo slnko, ticho viselo na dverách a kvetiny vtkané do môjho pestrofarebného paplóna krúžili po bielej plachte. Mobil nesvietil, oddychoval medzi plyšovými výhonkami bieleho koberca, ktorý je na ráno vždy tak milosrdný k mojim šľapám. Bola som len v pyžamovom tričku, občas sa podivne vykrivilo, zdvihlo, zošuchlo, tak podivne. Aj keď som vstala, nemala som v hlave nič, za čím by som sa naďalej chcela prebúdzať. Jedlo? Nehrozilo. Prvýkrát som dnes niečo žuvala až okolo pol druhej. Ani žiadne iné biologické potreby ma neťahali na nohy. Ak to je možné, tak telo mi rátalo dĺžky chodby v byte. Koľkokrát som ju prešla. Akú dlhú dobu som premýšľala, čo len budem robiť.
Nakoniec som natočila časť z maximálne amatérskeho filmu, urobila som niekoľko stránok časopisovej grafiky (a asi sa s tým idem naďalej mordovať) a bola na doučku z matiky (kde sa mi z uší až parilo).
Ale asi aj toto bezcestie, bezčasie má nejaký hlbší význam. Možno je to vývojový medzistupeň, kedy sa zase posúvam o krok ďalej. K tomu, že aj deň, nič neznamenajúci, je v niečom lepší, keď sa s niekým zdieľa. Och, áno, ja viem, kraviny.
(Má čierne lupienky
od vypichnutých očí
mučených vetra vĺn.
Spi sladko,
k zemi nepadaj,
lupienok po lupienku
so smrťou sa vydávaj.
Zachráň, moreplavec,
more plné lupienkov...)
:)
A kruh sa uzatvára.
To milujem.
A čo si myslíte vy?
Ja si nemyslím nič.
Lebo si zase vynadám do hlúpych husí.
Viete, prečo tu teraz som a píšem?
Lebo som najlenivejšie dievča v tomto byte, ktoré by aj chcelo upratať, ale najprv chce precítiť prázdne izby, radosť, že som mohla spať do pol desiatej a neísť do školy. Že keď som sa po dlhej dobe rozhodla naraňajkovať, s pokorným úsmevom som si všimla pleseň na chlebe. Mňam.
Sobota, Blava:
Až na ten menší chaos, spôsobený jedným mojim rodičom, všetko vyšlo tak, ako malo. Burzička - na parádu. Vybrala som si najlepšie knižôčky, ale aj Mimi si dobre vybrala. Výstava dizajnu - prečo nie? Ani nie 5 minút na Vianočných trhoch - máte to niekto radi? Dunaj... Eurovea - Moje prvé sushi. Nebolo to najideálnejšie, ale chutilo mi. Tacos - to si už nikdy nedám. Nakupovanie oblečenia ako správne dievča. Nakupovanie kníh ako správna... whatever. Prechádzka ku Shtoorovi. Hranie na klavíri, spievanie si pri ňom (a aby si vedela, oni niektorí nás pozorovali), môj koláč obľúbenô - Čokocheesecake. Pípanie. Tak krásne počasie (iba ja sa vytešujem zo zamračenia?). Cesta k Vočkovi, posledný autor, Anthony Cole, bol to týpek a vie, prečo Slováci odchádzajú do zahraničia, naša cesta na vlak, cesta vlakom. Rozídenie sa, stretnutie sa, odchádzanie domov. Som šťastná.
Aj keď ma celú dobu prenasledovali obrazy z obdobia, keď som bola v BA s niekým iným, statočne som sa im ubránila a nálada sa mi nezmenila. Je to len detail, ktorému nedovolím, aby mi náladu pokazil.
Ale bolo fajn, po čase byť znova na tých miestach.
Ďakujem Mimi a Kike. Bez vás by to nebolo ono, s niekým iným by to nebolo ono. :)
(Ja a koláč snov)
Nedeľa:
Áno.
Pivko a palacinky. Naučila som sa ich pretáčať a myslím, že mi to aj celkom ide.
Spravila som si nástenku, pochybujem, že ju niekto okrem mňa pochopí. No mám ju rada, je krásna.
A stretla som Maťa. Je zo Žiliny a náhodne si ku mne prisadol do kupé.
(Ak to chcete čítať, tak existujú tam riadky, nejde o biele fľaky plus ešte jedna, kde je napísané: FUCK ZIMA, WARM ME UP, OH, FREEDOM)
IT HURTS BECAUSE IT MATTERED. THAT WAS A HUGE THING FOR ME TO REALIZE - THERE ARE THINGS IN LIFE THAT HURT, AND THEY HURT BECAUSE THEY WERE IMPORTANT. IT’S A REAL LOSS, AND ONE THAT NEEDS TO BE GRIEVED.
A tu som ja.
No a ja, kto som. Nepoviem si, nepoviem tebe, ani tebe.
Nemysli si.
Domčeky sa menia na farebné kosoštvorce, keď zatváram oči, ty ma vezieš v aute a svetlá sa rozsvecujú pravidelne.
Ideme za ľuďmi. Na kraj sveta, do edenu, záhrady nebeskej, do kopy zelenej, do weed fajčenej.
Meníš sa rýchlo ako zmena sekundovej ručičky, fantómom v intímnom styku si sa stal. Bezbožník v láske, fuj, aký to výraz.
Ideš, ideme, nejdem, ale kvôli tebe...
Postavajme si úkryt zo zápaliek, kde každá niečo znamená a dokopy stvorme dúhu.
Líhajme si na trávu.
Spolu stvorme dúhu.
Všetci si budeme patriť pri pohári vína, och, sme tak krásne nereálny, maximálne nevedecký a logika už dávno zistila, že nič pri silných srdciach nevybojuje.
Čau, Ciao, (H)Olá, tak mi je najlepšie, (H)asta la vista, len pri tebe.
Budeme sa ligotať na slnku ako obal zo salóniek.
Pod vianočným stromčekom cítiť vlastné ihličie, tvoj budík, čo máš v očiach.
Nekonečné líhanie.
Apropo, kúpila som ti darček.
Čo by si chcel?
Mám pre teba krabicu.
Plnú snov.
Dala som si tú námahu a zoradila ich abecedne, od amnézie po žitie.
Len v tebe.
Slnko k nám prikráča, s láskou pankáča nájdeme sa v príboji ranných hmiel, ktoré prichádzajú v pravidelnom intervale od nevidím do nevidím.
Ľúbim ťa.
Ako každý ťa ľúbi.
Ako každého ľúbim.
A vieš, aký blázon strieľa po vlastných topánkach? Ten, kto sa dávno stratil.
Her mess nezachráni ani Hermés.
A táto spoveď je spoveďou, ktorá nevyvrie v bublaní, len si ticho tkvie v mojej podstate, ako DNA sa pred tebou skrýva, rozlúsknuť, pravda, je ťažká.
- Budem odchádzať často? Kto si zaslúži odchod? Čo znamená? Vrátiš sa?
- Najradšej by som sa zahrala na niekoho iného. Nabielila tvár vápnom (bielou farbou, ktorá je určená priamo na ksicht, nebojte), privrela oči, do vlasov vplietla kvety, áno, ako vtedy... Ten večer pre mňa niečo znamenal.
- Príliš veľa vecí pre mňa niečo znamená.
- Nemala by som spomínať.
- A už rozhodne si čítať staré blogové príspevky - áno, Lucia, rada do budúcnosti.
- Toľkokrát som ťa mala v hrsti a toľkokrát som ťa vygrcala ako horkú pilulku, zacítiac tú chuť, zreteľnú, intenzívnu a chorú...
- Kde si zostalo, Kvieťa? Dnes ma bolíš.
- Tvoj dych je ako robiť stojku nad vodou.
(Mám ho rada)
Predpokladajme, že nemáš útechu.
Slová, zhnusené, ústa skryvené,
zuby, tými len niečo trháš.
Asi mäso.
V červených očiach.
Snaha.
Smola, zhni.
Zhni snaha.
Spi...
Všetko si odriekni.
V duši si zhasni,
vybi náhradný zdroj.
Chceš niečo riecť?
Chceš niečo chcieť?
A na čo?
Spáchaj vlastnú duševraždu,
dušemrdnú samodeštrukciu.
Kladivo do ruky,
kde máš ústa?
Sliny ti z nich vytekajú
na babkinu čipkovanú dečku.
Aj tá ti vraví, že máš zdochnúť.
Prebudili sa v tebe všetky psy.
To, čo len pre psov si.
A tak, keď už nie si
a v grckách sa váľaš,
pozri, poži a schrúm
nejaký ibalgin
a vyplač sa na matkinom rameni...
- Mávam (v škole) nejaké expresívne nálady.
- A chuť na nadávanie, to asi tá hromada nevybúrenej antihmoty, neenergie vo mne.
Najprv začnem poďakovaním.
Som hlúpa, že sa ti častejšie nezdôverujem. Len to povedz, že máš vždy pravdu a chápeš ma lepšie ako zbytok vesmíru v našej triede. Ja viem, že som Lajdana Lajbavá, že mi občas prepne a musíš sa dívať pre nič-za nič na moju zmučenú tvár, ale aj tak sa cez to prenesieš a prinesieš mi dvojhárok, požičiaš pravítka, kalkulačku, učebnicu, slovník, rozdelíš sa s desiatou a naviguješ ma na ďalšiu hodinu. Tak isto mi dáš opísať úlohu, poznámky, ideš so mnou v prípade núdze na obed, alebo mi medzitým postrážiš kabelu. Si najlepšia grafička s perfektnou angličtinou, ktorá sa občas zbytočne serká s malichernosťami, ale vďaka nim nie sú veci prvoplánové a doďubané. Všetko je instantné, ruky rozfáknuté a kosťuješ na sever pri Kebabovi. Starý Jáno skryl sekrét do stoličky a synovia žijú na Slávikovej (Jaro) ulici (vizitka). Vyspievať fis dva je pekne odveci, ale keď hráš na klavír, fakujem ten sprostý šit a som rada za Hart-Shapped box.
Toť moje slová, lebo nerada plytvám citovými výlevmi, ale dnes som na to dostala chuť a chcem, aby si vedela, že niečo pre mňa znamenáš, lebo toľkokrát sa určite zdá, že nie. Žena moja.
V debate dňa 12.11. 2012 sme prišli na to, že:
- sa Hrášok nikdy nesmie pozerať priveľmi dopredu
- Hrášok bude vždy úprimný
- Hrášok sa nebude trápiť a premýšľať nad zbytočnosťami
- Hrášok nebude počúvať toho škaredého, namysleného, vyfajčeného, dredatého Koťáska. (Crucial point)
- ešte že sa hrášok vždy pokúsi prísť na to, čo chce, cíti, potrebuje
- a nebude na TOTO zabúdať ani v najčiernejšie dni!
Túto knihu som si kúpila na Vianoce pod stromček na BIBILIOTÉKE, ktorá sa konala tento (minulý) víkend v BA. Našla som si ďalšie vianočné darčeky, ale vzhľadom na to, že táto ma vyšla 30€, nevydalo... Je krásna a zaľúbila som sa na prvý pohľad.
Scenár ku filmu mám napísaný, už sa plánuje realizácia - uvedomujem si, že to malo byť cez leto, ale niekedy sa nepodarí. Človek mieni, víno mení...
2. hovorila som vám už o mojej blahodárnej nedeľnej prechádzke minulý týždeň? Ľúbim sa túlať, keď ma niečo trápi, možno aj dúfam, že ak pridám na tempe, o chvíľu všetkému utečiem. Ale v mojom prípade... nie. :D Aké nečakané. Aspoň, že som sa vyriešila.
3. Hľadám niekoho na takéto nedeľné prechádzky. Neviem, v akom budem bývať stave, neviem, či sa mi bude chcieť rozprávať, alebo mlčať, no moja pozornosť bude vaša, moje nohy budú vaše, ale cestu vyberiem ja. Hľadám niekoho, kto si so mnou uprostred prázdnej Promenády sadne na hojdačky a sleduje tieňohru na drevených trámoch, na štrku a kamení, na tichu, ktoré občas niekto mdlo preruší. Hľadám niekoho, pri kom by som sa mohla pozerať, vidieť, cítiť, hmatať, počuť. Žiadne racionálne odôvodnenia. Vlastne, ani nehľadám a ani nečakám. Vravím si, ak to má prísť, príde to. Ako vždy. Len som na to raz zabudla.
4. Neučila som sa Slovenčinu a nejak mi to ani nie je ľúto. Je mi to jedno. Učiteľka je na nič, systém je na nič, učivo je... priemerne na nič a poznámky, tie ani nemám. Vzhľadom na to, že mám z diktátu jednotku, môžem dostať aj za 5 a neurobí mi to žiadny problém, žiadne akrobatické vývrtky, stojky a čo ja viem čo.
5. stále viac a viac mám rada stereomood.com. Niekedy ma vie riadne sklamať, ale väčšinou čo sľúbi, to dodrží.
6. Školský časopis je na tom... dobre, zdá sa. Máme mesiac na jeho vydanie, mám pocit, že to perfektne stíhame, všetko je perfektne načasované aj pre to, že nič veľmi neriešime a žiadny plán neexistuje. Keď sa mi chce, čítam si články, robím si poriadok, ale keď nie,... nemám zatiaľ ani schopný úvodník napísaný. Zlá šéfredaktorka, zlá!
7. Včerajšok/Dnešok bol megasuper. Toľko koláčov som už dávno nevidela na jednom mieste, toľko Dramáču som asi ešte nikdy nepočula (hyperbola), nakreslila som hodinky číslo dva, pila som vínečko, fajčila šíííšu s troma príchuťami, fotila (katastrófen), pozorovala mravenisko, (ne)porozprávala sa o ni(e)čom, bola hore hádam celú noc. Pekné, ďakujem.
8. Ráno bolo najkrajšie. Zakutala som sa do deky, obutá do najteplejších ponožiek, aké kedy moje nôžky nosili, pustila si Sunday Morning náladu, čítala si .Týždeň, prezerala staré rozprávky s krásnymi ilustráciami (azbuka dotvárala dojem - normálne som si želala, aby som aspoň na chvíľu rozumela), šťastne sa usmievala s kruhmi pod očami, aj španielčinu som našla v poličke! No krása... Bolo fasa.
9. Občas sa bojím tak naho ukazovať, ako sa mi niečo páči, pri niektorých sa zarazím, že mi to nie je až také príjemné, možno príliš premýšľam nad tým druhým. Hej, moja detinská radosť z pekných vecí na svete. Meh. (toto je len jeden typ prípadov, ktorý nastáva, ešte ich je veľa, ale koho to zaujíma)
10. Idem spať, veď už by sa aj patrilo (najprv, samozrejme, kniha, ale pssst).
Viete, o čom snívam?
Vojsť do knižnice, požičať si v odbornom oddelení knihy o medicíne, lekárstve, psychiatrii, psychológii, o divadle, umení, maliarstve, hudbe, o rétorike, o všeličom možnom, čo mi brnkne do nosa, chcem a snívam o tom, ako dopíšem svoju nepodarenú skladbu, nájdem k nej správne slová a osekám akordy, ako sa mi všetko bude hodiť na štyri doby, snívam o chuti do napísania Dobrostí a Zlostí, Úvodníka, chcem mať chuť vo všeobecnosti na písanie, nie len na sporadické vymenúvanie, chcem, aby ma bavilo, čo robím, snívam o počúvaní dobrej hudby a jej spoznávaní, o vzdelávaní a veľa veľa o počúvaní, snívam o kvalitnej angline, snívam o zavrhnutí stagnácie v španielčine a o nastolení nového režimu. Snívam o tom, že keď prídem domov, bude tam ticho a pokoj, budem mať čas a samotu len pre seba, snívam o zdokonalení sa v hraní na gitare, tak isto kde je môj čas na klavír? Snívam o dočítaní kníh, ktoré som si požičala, snívam o navštevovaní divadla, o zajtrajšku za euro, snívam snívam snívam...
Želám si, nech na mňa neprichádzajú chvíle ako pred chvíľou, kedy mi je fyzicky zle a dokážem sa len obviňovať. To som tak hotová z pravdy, alebo to len ja vnímam inak? Alebo len každý naozaj odpozoroval z môjho správania niečo iné, ako naozaj cítim?
Chcem ísť odtiaľto okamžite preč.
Zbaviť sa vás na pätách.
A čo mám namiesto všetkého tohto? Musím sa učiť tie retardované predmety aj napriek spánkovému deficitu. Aj napriek tomu, že každý deň ma bolí brucho zo stresu a duševne vyrovnaná som, len keď sa sama prechádzam.
Už naozaj nechcem patriť do spoločnosti, unavuje ma a ťaží.
Ach, zbohom.
P.S. Nie je to také zlé, ako sa zdá.
"Silence is often misinterpreted but never misquoted." Unknown
Po včerajšku sa cítim veľmi zraniteľne, trápne a ľudsky.
To je asi všetko, čo k tomu poviem.
Zvažujem opätovné zresetovanie mojej mysle, ako to býva každú chvíľu.
Šnúra postrehov:
- nechce sa mi oboznamovať svet o tom, aký je, nech sa nájde sám
- povedz, prečo, prečo sa tak ničíš?
- každý má svoj vlastný pytlík of shits
- nerada vás vidím, niečo mi chýba
- chvíľu to ešte bude trvať
- zajtra idem (asi) na párty
- v sobotu burzička
- Hipsta deti mi lezú na nervy
- niekto zbiera známky, niekto skautov
- ak chcete bojovať proti niekomu zo systému, nepodarí sa vám to, musel by nastať prevrat systému - z toho vyplýva, že aj keď chcete niečo zlepšiť, nejde to
- ja viem. Ja viem, ja viem, neťahajte ma do toho
- STATUS, prosím, aspoň ty nemaj vypredané
- mám rada čajíček
- chcela by som pudinček
- doprajte si radosti
Ešte stále sa vytešujem z nového designu môjho blogu - je jednoduchý, priehľadný a ľubkám ho aj z veľmi prostých dôvodov - zladili sme sa, našli sme sa.
Áno, čo to trepem.
Ako by som mohla mať citový vzťah vybudovaný k dobre zladenému písmu s pozadím. Iná téma:
Musím sa sama sebe pochváliť, že sa mi konečne podarilo prebrať a nadstaviť si nejaký učebný program. Dnes večer som zvládla niekoľko stránok z chémie, bioly, fyziky, informatiky (len veľmi striedmo) a včera som si čítala Občiansku a tak isto fyziku (čo je pri mne ohromujúci výkon, pozor na to). Chcem a potrebujem sa učiť. Večer chcem, cez deň sa mi moc nechce a potrebujem stále. Zajtra mi máti vybaví doučko z chémie, nech nežerem. A nech to fakt viem.
Niekedy mám problém sa sama namotivovať k akejkoľvek činnosti. Mali ste ma vidieť dnes doobeda, poobede. Keby som mohla, všade by som chodila na posteli. Aspoň som si čítala tak super knihu.
Našťastie som sa prebrala a vualá - dokonca aj kvázi umelo vypestovaný článok píšem.
Mám z toho asi guláš. Ale aspoň nebudem na písomke s otvorenou hubou čítať zadanie. Meh.
Nech je tu nejaká rozumná vec:
"Ano, vesmír směruje k nicotě, ztracené duše oplakávají krásu, obklopuje nás spousta bezvýznamného. Dejme si proto šálek čaje. Rozhostí se ticho, venku uslyšíme foukat vítr, šumět a opadávat podzimní listí ve větvích. Uslyšíme, jak kočka vyspává na hřejivém slunci. A v každém doušku bude sublimovat čaj." (Muriel Barbery)
Nerozumiete mi ako ľudia, ktorí majú radi dážď, ale chodia pod dáždnikom.
Ale viete, akým rýmom sa riadim? Komu nechcem, nič nevravím. A smiem si vybrať. Preto. Preto to všetko. Preto tie dohady a klebety a čo ja viem čo. Kašlite na mňa, žijem, vidíte ma, vnímate ma, tak ma láskavo vnímajte podľa seba a nie tak, ako vám to diktujú iní. Čo ak náhodou by sa mýlili? Mohla by som vás prekvapiť, čo mám v hlave, v nohách a v srdci.
A aj keď si myslíte niečo zlé, môžete do mňa vy hodiť kameňom? Ste tak bezúhonní, bez viny, čistí ako ľalie, keď už zachádzame do fráz? O koľko lepší ste odo mňa? Kam až vám nesiaham? Čo všetko vám smiem vylízať?
Niekedy som rada, že sa priamo nepýtate, iba pohľadmi. Pohľadom nemusím odpovedať a vymýšľať si spoločensky prijateľnú vetu, ktorou vás odbijem. Je smutné a pritom ma to teší, ako sa všetko rieši v mentálnej a telepatickej rovine.
Ľuďom, s ktorými by som sa chcela porozprávať, sa vyhýbam. Veď však o čom, všetko je jasné.
S ľuďmi, s ktorými by som sa chcela stretnúť a nejak opäť začať komunikovať, sa nedá. Aj to je tiež jasné a ktovie, ako by si to všetci vysvetlili. Spoločenské konvencie smrdia, tvrdím to už dlhšiu dobu, aj keď dosť pokrytecky, kráčajúc do divadla na vysokých opätkoch (ale toto rozhodne považujem za inú kategóriu).
Dobre,
idem spať.
Nemyslite si, že som naštvaná, nie som.
Pekný večer :)
Ambivalentné city sú pozoruhodným javom, spečateným a opísaným v mnohých, niekedy až nečakaných veciach:
- dnes som sa naučila vnímať hnus i čarovno zároveň
- dajte mi čas a aj tak ho premrhám. Človečina je hlúpa, lets go studying!
- už mám len 5 cm!
- čím viac toho viem, tým viac zabúdam, tým viac klesám k pojmovosti, tým viac patrím ku priemeru (nechcem!)
- prečítala som tri časopisy, čo by sa stalo, ak by som ich prečítala 3 000?
- nechcem ísť zajtra tam.
- bola by zo mňa nesprávna sprejerka, ale na jedno popoludnie skvelá zábavka (mám krásne nástenky, ešte prizdobiť ich treba - nie, vydávať sa nejdem - čo to za poznámka?)
- uf
- poďte so mnou niekto na španielsku Corridu
- poďte so mnou niekto na škótsky ostrov Staffa, chcem sa cítiť ako v Starých gréckych povestiach a bájach (súvis?)
- Ďakujem!
- konečne som cvičila, a aj tak - budem cvičiť podľa seba
- nenašla som recept na Vegánske mňamky - budem si ho musieť vypýtaj (ojojój)
- toľko ľudí cez víkend a moja spurná mlčanlivá povaha
- ešte tie hodiny, ale to sa poddá (citujem)
- aj to, čo nemám, je zrazu zlomené
- tiež sa teším do sprchy, umyjem si vlasy, nech mi prší do hlavy
Pac a Pusu
P.S. Toto dievča je šialené. Ukážka je tá, ktorá ma zaujala za tých pár minút. Dúfam, že uvidíte to, čo ja. (Odporúčam o nej článok v .Týždni 35/2012)
"Šialenstvo je však často len symptómom geniality."
(Pozrite si aj ostatné, toto je len ochutnávka, aká ma zaujala najviac)
- mám poličky, mám realizujúce sa nápady, ako tvoriť vo vlastnej izbe
- prší
- koberec jemne šteklí nôžky nahé
- som sklamaná
- vlastne, niekoľkokrát som bola sekundu pred zrútením, ktoré som z nevysvetliteľných dôvodov zažehnala
- bojím sa v pondelok zase začať fungovať
- chcem zostať doma
- flákam klavír, už týždeň som nehrala
- v skutočnosti mi to len pomohlo, tvrdí skeptik
- nad posteľ si namaľujem Dalí-ho hodinky
- občas si myslím, že ste to tak chceli
- čítam Saturnina, požičaného od Osvalda
- pokúšam sa vytvoriť čiernu dieru na všetky smeti, ktoré v izbe mám, avšak Palo mi dopomohol k neskúšaniu, pretože ani keby sme zmrštili celú zemeguľu do veľkosti ping-pongovej loptičky, iba možno by sa malá čierna diera vytvorila
- na Burze kníh som si nič nekúpila
- moja vetná skladba určite nadobúda výrazu, že neviem písať (ani neviem, len ma to serie)
- dala by som si rizoto od priateľov Vegánov
- idem do sprchy a nič vzdialenejšie nevidím
- "piesky časov dávno odviatych..."
Zomieraš, môj krásny.
Nečinnosťou sa zahubíš.
Budem tvoja vakcína, tvoj inzulín
a snáď i ťažká sadra na duši.
Zopár stehov, akoby
ani neboli.
Zopár kvapiek,
adrenalín, či chceš radšej Xanax?
Sama sa neviem rozhodnúť,
ktorý z osudov ti prišijem,
s ktorým povrázkom ti oči zašijem.
(odporúčam viac vecí od neho)
Áno, jedná sa o tento blog, mohli ste si všimnúť, respektíve nemohli ste si nevšimnúť neaktivitu moju, môjho sveta a môjho chcenia sa deliť oň. Je mi ľúto, brány sa uzatvárajú.
Pijem čaj, je mi vrelo na horúcej duši, aj keď netuším, z akých prapodivných dôvodov, nohy mám ľadové ako v hrobe a teším sa, kedy sa usadím na mäkulinký koberček uprostred izbietky a budem čítať. Síce toto dielo veľmi ťažko, avšak začínajúci čitateľ ako ja sa nenechá len tak ľahko odradiť. Navyše sa v ňom toľko pokladov neodkrytých ukrýva, prečo by som tak kvalitnú knihu zahadzovala? Bola by som naozaj hlúpa.
A čo sa deje v mojom svete?
Drby, klebety, klábosy, drkoty?
No neviem, nič z tohto nepraktizujem, iba občas.
Vedeli ste, že sa mám veľmi dobre, aj keď zvuk môjho hlasu znie trúchlivo?
Vedeli ste, že som šťastná?
Viete, niekedy dávno som si povedala, že už nikdy nechcem byť šťastná. Prišlo mi to vtedy ako riešenie situácie, to najlepšie riešenie z najhorších, tak to tak aj dopadlo. Je to ako s tým citátom, báť sa báť. Chápete ma?
Asi si spravím ďalší čas(j).
Ruky, moje, ruky!
Hrajte znova tak svižne.
Zleniveli cez prázdniny. Ale cez prázdniny je všetko lenivé. Istým spôsobom.
Rozumiem chémii. Zato fyzika je strašiak a matematiku ani nespomínam. Výnimočne som dávala pozor a naozaj je to tak, tá učiteľka nevie učiť. Nevie m(ň)a to naučiť.
Ale veríme si.
Držíme sa.
Žijeme.
Pekný večer, deň, noc, čokoľvek a kedykoľvek čítate.
Buďte šťastní.
(Raz bol jeden človek, trúfajúci si vysloviť, že toto je pieseň o mne.)
Sivá, sivá, a len šedá,
zahaľ moje telo.
Zakry, sputnaj, zjedz.
Vychutnaj do kosti.
Zabaľ ma do článkov
lietajúcich novín na ulici,
lietajúcich ulíc na novinách.
Ani mesiac už nie je,
z balkónov sa nik už nedíva.
Len mačky na múriku
svoje pletky si riešia.
Všivavá beštia.
V kolízii myslenia
sa tam hašteria
ako pudy na špagátiku.
Máš voľný priechod, tak odíď.
***
Kolumbove tajné kroky do Ameriky.
Zmiatli ťa, ako zmiatli i domácich.
Chodiaca fakľa, kolmý horizont.
Nechoď, neži, nepi, nesvieť mi,
na cestu, keď nemusíš.
Porušený, do ničoty,
najlepšie čo máš, strácaš.
***
Nuž, tvoja ospalá kantáta,
tvoja nadživotne veľká pesnička,
nadchýna sa pred spustením ironických výsmechov,
drž si sám seba,
jedna ruka dokáže tlieskať
ako pri tvrdej rakovine nádcha.
Rekapitulácia, lebo potrebujem zakryť posledný článok a navyše články o mojom nepodarenom cestovaní sa mi tvoria s akousi ľahkosťou nadčloveka.
Praha, 23.-26.8.
Wall of peace? Fuk dat. Áno, je to môj brat a držím ho pod krkom. To tá súrodenecká láska.
Planinka, 27.-30.8.
Keď je niekto debilný, nedá sa to zakryť ani rozumnou polemikou. No jo, neseďte vedľa pakôňov, keď sú opití a nebavte sa s nimi o kúsancoch.
Sa chystá:
Katalánsko a Andorra, 5.9.-12.9.
Teším sa, že v škole sa ani nezačnem nudiť, jednoducho pápá Slovensko, oddýchnem si ešte od teba. Na okamih, na minútu, sekundu, na chvíľu a potom ma môžeš, ty vyvolená stajnička, opäť začať tortúrovať. Amen.
Úprimne, do piče so všetkým.
Neznášam stav, v akom to je, neznášam, kde som ja, ako sa to stalo a aj dôvod prečo. Všetko nedáva zmysel a v mojom živote nemá miesta, no problém je v tom, že práve tým žijem. Môžem sa skrývať koľko chcem, môžem zostávať doma a tváriť sa, že nemám náladu alebo že mám prácu a nemôžem, zatvárať sa do izby so slovami, že som unavená alebo celá nesvoja, zakrývať tvár za knihu, časopis, obrátiť ju k počítaču a opäť raz zabudnúť. Svetielko obrazovky, mohlo by padnúť rovnako ako včera tá motivačná hviezda.
Posrala som to, posrala, dosrala, už neviem, čo mám robiť a všetko je v keli.
Môže človek sám o sebe predniesť diagnózu? Niekde som počula, pokiaľ si vieš niečo nájsť, tak nemôžeš byť duševne nespôsobilá. Ešte stále vieš usudzovať a jediné, čo to môže napokon byť, je rozvíjajúca sa paranoja, úplná hypochondria. Pane bože, čo to trepem.
Taká som na seba naštvaná, ako som už dávno nebola. Som hlúpa krava, hlúpa! Blbá, sprostá, veľká krava.
Ešteže to niekto vie... Niekto, kto by mi pomohol. Aj tak si nemyslím, že by sa niekto do mňa vcítil. Možno niečo, štipku, úlomok celej tej neuveriteľne veľkej zmotanej guče, ktorú mám v hrdle podobne ako mačky, keď si snažia vyčistiť chrbát, kožúšok. Ale ja sa nemám prečo sťažovať - keď príde príležitosť na rozprávanie, VŽDY cúvnem. Sprostá, sprostá, hlúpa krava.
Ale fakt mám problém. A neviem, čo so sebou urobím. Bláznim, blúznim, a keby ste videli ten sen - Je normálne niekoho tak sadisticky zavraždiť? Jednoducho odchádzam, opúšťam seba! Ale kam idem?
Toto je fakt nahovno obdobie, sprosté leto. Keby som mala nejaké povinnosti, nepremýšľala by som nad kravinami a hlavne ich NEROBILA.
Problém je, že nik iný ako ja v mojom živote poriadok neurobí. Už som spomínala, že som hlúpa, ale ešte som nepísala, že nedokážem povedať NIE, alebo ja neviem, kde je problém. Prečo to robím. Možno to tak má byť, ale JA. NIČ. NECÍTIM.Ničovité nič. Iba hmla.
Neviem, prečo tvrdím, že nikoho nepotrebujem, že chcem byť sama, potrebujem byť sama, keď napokon sa pritúlim, pobozkám, rozprávam sa a vrhám sa tam, kam nemám. Prečo nemôžem? Lebo si to niekto iný predstavoval odlišne? Ja si nič nepredstavujem, ani som to nečakala a pozri, kde to je. Ako to skončilo. Nemala by som v tomto riskovať, striktne som vravela nie, nie, ako to len mojím hlasom šlo, ale nikto ma nepočúva. Načo sa potom vyjadrovať, na čo, keď sa aj tak zariadite po svojom?? Presviedčate ma a manipulujete, lebo viete, že to ide, že nie som kameň, ktorým sa nedá pohnúť, lebo ľudí milujem. Aj nenávidím.
Komplikovanejšie to ešte nebolo. Aha, bolo. Keď som niekoho milovala a odmietla. O tom potom. Nikdy.
Neviem, na čo to je dobré. Len preto, že som iná, prečo ma chytať do siete? Prečo mi to komplikovať? Prečo ma nenecháte dýchať? Prečo využívate situáciu, kedy sa nenachádzam v sebe, len sa snažím... snažím sa. Možno sú to inštinkty.
Ako inak o tom ešte premýšľať?
Veď sa k sebe nehodia.
Mám tak ťažkú myseľ a hlavu úplne ľahkú.
A nepáči sa mi, že podobné kravy ako ja hrajú tú istú formu nezávislosti a čo ja viem čoho ešte. Je to trápne, keď to nemyslíte úprimne. Ja som sa so svojím názorom úplne vžila, tak mi ho neberte, neprivlastňujte si ho, keď neviete, čo to obnáša. Je to práca na plný úväzok a nie je vám predurčená ani jediné vzdychnutie, jediná slza ľútosti nad vlastným hrobom.
Bohužel.
Aspoň, že sa viem podržať vo chvíli a potom sa doma zosypať, rozbiť sa ako presýpacie hodiny. Všetko je OK, v pohode, je to len dotyk, všetko je v pohode, aj toto, nič to neznamená, je nám zima, vieš, čo, strč sa.
Prečo potrebujem aj ja komunikovať?
Prečo som musela okúsiť niečo tak dobré a musí mi byť za tým ľúto?
Chcem zabudnúť. Vlastne, to ide celkom ľahko, viem si preriediť myšlienky, ale ten POCIT zostáva. Som v piči.
A to sa mi nič zlého nestalo.
Je to komické, ako život.
Aj tak, prídem von, usmejem sa, zúfalstvo nahradím zúfalým smiechom, lebo nič iné mi neostáva.
Ľudia nevedia, čo je to herectvo v reálnom živote a som rada, že to tak pekne zvládam, že nikto nemá ani najmenších potúch, že by som mohla byť nešťastná.
Kto ma vlastne pozná?
Aha, ešte na záver. Prepáčte,ľutujem, ďakujem. Odpusťte.
Nah, zase som tu a komentujem. Tentokrát o ľuďoch, lebo v nich tkvie pravda odveká, žitie baví človeka. Idem na to príliš zhurta, alebo irónia prvých dvoch viet je nedostatočná?
Patetickí hlupáci. Ty, ty aj ty. Ja!
Skladám sa v nenávratne, viete, v tej chvíli, keď sa z trojuholníka stane kruh a ani "zaboha" neviete nájsť spievajúcu hranu. Alebo aspoň niekoho, kto si nesere do huby. Alebo kto si tam už viac nenaserie. Je to fakt komplikované, preliať pomyselný pohár, vykypieť v hrnci, ale občas sa to aj tým naj(s)pokonejším prihodí.
Zdá sa vám moja reč chaotická? A to ste ešte neboli u mňa doma!
Možno budem mať pohľadnicu z Londýna od úplne neznámeho chlapíka. Áno, je v ňom riziko, že mi príde v noci ukradnúť a odviesť obličku, ale verím v dobrotu ľudstva a nakoniec namiesto dialýzy dostanem peknú pohľadnicu. Meh.
A ktovie, že vraj v tej chvíli bol tak ožratý, že moja adresa pokojne mohla skončiť v kýbli na vracanie.
(Hustýýýýý)
Tralalá. Tralalá.
To je za to, že neviem, kde sa mám hýbať.
Som ako had, zvliekajúci sa z kože. Je to dosť náročné, okrem iného nájdete v tom mnoho zmyslov. Povedala by som, že eN.
Vidíme sa na Nedeľnej Párty, bude telo Božie, krv Božia a posledná večera až do skorého rána. Ak ma, samozrejme, naši pustia. Meh.
Dobre, najprv sa pochválim, dočítala som Čítanie zo svetovej literatúry. Dalo mi to zabrať, vzhľadom na to, že som si robila poznámky, aby som načisto neosprostela. Pozitívny účinok knihy - otvorila mi ďalšie vrátka, obloky a hajzlíkové miniokienka, cez ktoré sa môžem inak dívať na svet.
Ani by ste neverili, koľko spisovateľov písalo len preto, že s niečím neboli spokojní (až potom prišlo obdobie, kedy sa písalo, lebo sa chcelo). Rebelovali proti systému, nepráviu a ak už ideme konkretizovať, najčastejšie to bol cárizmus, nevoľníctvo (samozrejme, rusi), nadradenosť stavov, zločiny páchané na prostom ľude a veď viete. Keď si predstavím, že by som v tej dobe mala žiť... čo by som robila? Ako by som sa chovala? Bola by som bohatá alebo chudobná? To by veľa zmenilo. Veľmi veľa by sa tým zmenilo.
A keď tak teraz súdim - vlastne len usudzujem - spoločenské problémy sa riešia aj dnes. Aj tak nič iné na robote nemáme. Tiež naša generácia a storočie a desaťročie majú nejaké muchy, s ktorými ľudia nesúhlasia a búria sa. Či už to je založením si blogu, alebo Anonymné nabúravanie sa do systémov, vždy je proti čomu protestovať a búriť sa. Našťastie v tejto dobe sa za to neposiela na Sibír, neukladá sa trest smrti, no len si musíte dobre rozmyslieť, kde sa budete búriť. Dávala by som si pozor na Sýriu. Počuli ste o prípade chlapíka, spisovateľa, Salman Rushdie, ktorý napísal Satanské verše a nejaký iránský veľký neviem-kto žiadal jeho smrť? Nie? Tak už to viete.
Ešteže som nenásilná a neagresívna, to by sme mali vážny problém.
(Burza kníh, KUBIK, také niečo, pre Hipsta deti (just kidding))
Inak sa mám dobre, len esencia poézie života stráca na prudkosti svojich účinkov. Prečo svet nemôže byť iný? Nepáči sa mi jeho objektívnosť a smer, akým plynie, akým sa vlní. Asi sa príliš vymykám. Toľkokrát som si to povedala, žeby som tomu začala veriť? Radšej nie. Ale... naozaj, prestávam sa cítiť dobre. Veci, čo fascinujú ostatných, riešenie akých problémov je pre nich závažných a podstatných, pekne to je vidieť na jednom mojom kamarátovi. Pri ňom si uvedomujem svoju prachovú, hlinitú podstatu a vždy zosmutniem, keď má náladu, ktorá mi nesedí a tým pádom... sme sa skrátka nestretli. Ale na tom je skôr smutné to, že my si vieme porozumieť, no asi nás to stojí veľa námahy. Hm.
Som zlý človek? Som dobrý človek? Prečo si myslím, že som dobrý človek, a potom robím pičoviny? A čo vlastne znamená byť dobrým? Asi si treba najprv vytvoriť ilúziu dobra. A túto otázku si budem klásť donekonečna.
Skamarátila som sa s Ohňom. Je to čarovné, ako nás k sebe púta tých zopár horiacich plamienkov, voňajúcich po petroleji. Chcela by som sa naučiť točiť. Možno by som konečne našla nejaký pohyb, ktorého by som sa nebála (hej, hej, na to som prišla v Štiavnici - o tom snáď inokedy).
Preto Le čudné stavy. V poslednej dobe neviem, čo so sebou od dobroty, od zloty.
(Shtoor café, konečne som sa odhodlala (so stišujúcim pedálom, mehehe))
A to je pre dnes asi tak všetko, znova sa dostávam do blogosféry, zajtra možno, možno nie prinesiem ďalší článoček o svojom živote a o krasotinkách a o slonoch a čo ja viem o čom ešte.
A... som rada, že sú prázdniny. :)
23.7.12
Netuším, čo sem mám napísať.
Je mi hlúpo a rôzne.
Nechce sa mi.
Chcem ísť.
Večer, stolná lampička podpaľuje sudoku, v zelenom pohári bublinkuje vychladená Vinea a vietor búrkový zo včerajška zatvára mi dvere na izbe. Našťastie nie vŕzgavo a brat už buvinká. Počujem odbíjať zvony na evanjelickom kostole, šum tých niekoľkých stromov medzi barákmi, zažnuté svetlá v izbách naproti, autá ako líšky jazdia mi pod zorným poľom. Neviem, prečo som si povedala, že niečo napíšem.
V poslednej dobe je veľmi ťažké identifikovať, či som šťastná a či pravý opak je pravdou. Aká veta. Potrebujem byť sama, ale dobre viem, že ma to čoskoro do záhuby privedie. Potrebujem kontakt, od ktorého sa teraz odťahujem. Asi len dnes, lebo na FB fungujem. Možno potrebujem len niekoho konkrétneho, s ktorým by táto nálada bola normálna a prešla by hneď, ako sa zjavila. Ale, to by sme museli byť inde, však, Lennie? :D
A už sa mi všetko vyčerpalo. Nuž, ani dnes nič zmysluplné.
Takže...
Úspechy sa rátajú na prstoch, namaľovaných čiernym lakom.
Napríklad piatok, (sobota), nedeľa, pondelok a dnešok, ktorý sa skončí zaujímavo, cítim to.
Ťažko zo mňa plynú slová, akoby ešte nedozreli, aby som ich napísala a s vami sa podelila. Čo mi je aj trocha ľúto, keďže som si sľúbila, že tento blog sa stane lepšou tvárou mojou.
No kým nepracujem na tej internetovej, tá skutočná sa mení.
Som spontánnejšia, k radosti mi stačí večerná prechádzka a dva prvé tohtoročné štípance komárie. Alebo malá modrinka kúsancová. Alebo čokoholik.
Dnes ostanem doma a nič ma neprinúti, aby som medzi ľudí zavítala. Naozaj, potrebujem si prevetrať hlavu o samote, nezvládla by som to ako včera. Noc pod širákom a kinematografový film nezopakujem, možno zajtra, Cigána.
Slová neprúdia, ruky strácajú všetku pružnosť, nadobudnutú za posledný polrok pravidelným cvičením (na klavíri), klince v mozgu, obmedzujúce kreativitu a myslenie, robia svoju prácu veľmi dobre. Stráca sa aktívny spoločenský život, stráca sa vejár v cudzích autách, strácajú sa šepkané slová básnika počas večernej prechádzky. Preoseje ich môj netypický krvilačný domov, berie mi Eufóriu, pridáva na potrebe utiekať sa do spánku s divnými snami o Brugách - to bolo dnes. Ľahla som si hneď, ako som prišla.
Nechcem ísť zajtra do školy.
Radšej by som sa lanom priviazala na rušeň vlaku, zakiaľ by bol ešte v depe a vodič by nič netušil.
A tak sa zabávam upreným zízaním na steny moje obkľučujúce (skľučujúce), na mobil, ktorý si občas zazvoní, keď sa mu chce, už neviem, čo mám počúvať, čo čítať, čo má pre mňa pozitívny význam. Chcem len leňošiť, ale pritom nie. Už dlho som schizofrenik, nebojte.
Ale inak sa mám veľmi dobre. Ani si neviete predstaviť, aké zvláštnokrásne obdobie mávam.
Pozerávam Skins, čítam Prútené kreslá, počúvam aj toto, aj keď len náhodou.
25.6.12
Mesiačik. Na obloku mi sedí a krivo zuby cerí.
Zbohom, zbohom! Znova odchádzam na miesto, kde som strávila svoj predchádzajúci život. Lenivosť, pohodlnosť a radosť z prežitkov. Yay.
A pozrite si film s Bítlsákmi, Help! :) Je to milé a na ľahký večer veľmi dobré.
Nenamaľovaná,
bez kriku
uložená do postele,
hlbokej dva metre,
stojí neistá
v piesočnej búrke.
Sleduje zapadajúce Slnce.
Je si tým takmer istá,
skočí,
do dún i oblakov.
Nechá sa viesť,
za rúčku ako prváčku.
Bez ostychu prizná,
že sa spolčila s upírmi
a pracuje pre fosílie,
ignoruje hnilobný zápach
a zvuk chladničky
strávenej a uloženej
v katakombách žalúdka.
Táto konštitučná monarchia je naj. Nepoznám krajšie zelené pláne (ešte som v Írsku nebola, berte s rezervou), krajšie premenlivé počasie, ktoré sa podobá mojej nálade, zamilovala som sa do záberov krajiny vo filme Pýcha a Predsudok. A keď ste pridali skvelú hudbu, úplne ma pohltil. A všade ovečky, to je nezabudnuteľné z osobnej skúsenosti. Nie, nejde len o metropolu Londýn, rada by som videla aj Stratford upon Avon, Sheffield je myslím jedno z najlepších študentských miest (ak si dobre pamätám z Lujzinho projektu), tak isto by som rada videla scenériu z filmu Trainspotting, kedy sa pokúsili - neúspešne - o vypadnutie z vlastného sveta. Milujem "anglánsku" architektúru, na to je proste radosť sa pozerať. A ktovie, aké majú pláže, mám rada chladné pláže. Nepotrebujem sa opaľovať a chytať bronz, radšej by som sa prešla s bosými nohami po hrubozrnnom - to je vlastne jedno - piesku, a potom do svojho prímorského domčeka. Predstavte si, aká by bola sranda byť na pláži pokrytej snehom. So much win.
Chile
Lebo som počula, že je tam tiež krásne. Vynikajúce teploty, ktoré ma neodradia - nemám rada prílišné teplo - a páči sa mi kontrast na obrázkoch, kde je vidieť pasúci sa dobytok a v pozadí zasnežené hory. Koľko histórie má v sebe nasiaknutá tá pôda! A ktovie, akí ľudia tam žijú, akým spôsobom sa pretĺkajú, čo robia, jednoducho je to ako ešte neodkryté okienko na adventnom kalendári.
Kanada
Možno kvôli tvrdeniam o čistej prírode, ktorú si snažia chrániť, kvôli milým ľuďom, čo môže byť tiež povera, ale rada sa tým nechám uchlácholiť, možno kvôli polárnej žiare a peknote miest ako je napríklad Quebec city.
Seattle
A všeobecne štát Washington. Z jedného filmového braku viem, že tam prší veľmi často, častejšie, ako je vidieť slnko na oblohe - nepogrcajte sa, je to Súmrak (Sajrajt, pre zainteresovaných) - možno som len zaťažená na zelenú a mokré cesty. A útesy a búrlivé vlny a dlhé nohavice a bledé pokožky. (Možno pre to pri sebe potrebujem nejaké slnko). Úmrtisko Kurta Cobaina. Videla som film, ktorý bol situovaný do toho obdobia a ukázali smútiace davy, sediace niekde v meste na námestí, ako sa tam spolu pekne sfajčili, "zjeli", spili a smútili za Bohom novej hudobnej vlny.
Škandinávia
Nemám konkrétne vybratý štát ani miesto. Ale tiež by ma zaujímalo, ako to vyzerá v krajine Ikey, morských plodov, ťažby dreva, najkrajších scenérií a najväčšieho čísla samovrahov. Oslo, Kodaň, čo ja viem, pekní ľudia. Chcem vidieť prirodzených metalistov, blonďaté dvojičky s dlhými krásnymi blond vlasmi (chlapov) aké má Dan, modré oči a pohľad škandinávca. Ich priesvitnú pokožku, citlivú na slnečné svetlo, chcem vidieť ich žilky, ktoré pulzujú celým telom. Chcem vidieť ich systém, lebo ten je vždy správny a nikdy sa nemýli (Buchty Švabachom, Zuska Kepplová, ak chcete vedieť viac), odvozy spitých ľudí priamo domov.
Zvláštne a rozmanité sú tie krajiny, nemyslíte?
Obrázky som nechcela dávať, myslím, že ste natoľko kompletní, že keď zadáte niečo do Googlu, nájde vám to a vlastné zatiaľ nemám.
Vlastne, nakoniec som dala a sú z Tumblr-u. Meh.
Tak isto našla som - nie ja, musím sa poďakovať Pampelišiakovi - SKVELÚ HUDBU a kto nevypočuje, bude banovať, ľutovať a nehrám sa s ním. :D
