Bambi, taká nikdy nebudeš.

Úprimne, do piče so všetkým.
Neznášam stav, v akom to je, neznášam, kde som ja, ako sa to stalo a aj dôvod prečo. Všetko nedáva zmysel a v mojom živote nemá miesta, no problém je v tom, že práve tým žijem. Môžem sa skrývať koľko chcem, môžem zostávať doma a tváriť sa, že nemám náladu alebo že mám prácu a nemôžem, zatvárať sa do izby so slovami, že som unavená alebo celá nesvoja, zakrývať tvár za knihu, časopis, obrátiť ju k počítaču a opäť raz zabudnúť. Svetielko obrazovky, mohlo by padnúť rovnako ako včera tá motivačná hviezda.
Posrala som to, posrala, dosrala, už neviem, čo mám robiť a všetko je v keli.
Môže človek sám o sebe predniesť diagnózu? Niekde som počula, pokiaľ si vieš niečo nájsť, tak nemôžeš byť duševne nespôsobilá. Ešte stále vieš usudzovať a jediné, čo to môže napokon byť, je rozvíjajúca sa paranoja, úplná hypochondria. Pane bože, čo to trepem.

Taká som na seba naštvaná, ako som už dávno nebola. Som hlúpa krava, hlúpa! Blbá, sprostá, veľká krava.
Ešteže to niekto vie... Niekto, kto by mi pomohol. Aj tak si nemyslím, že by sa niekto do mňa vcítil. Možno niečo, štipku, úlomok celej tej neuveriteľne veľkej zmotanej guče, ktorú mám v hrdle podobne ako mačky, keď si snažia vyčistiť chrbát, kožúšok. Ale ja sa nemám prečo sťažovať - keď príde príležitosť na rozprávanie, VŽDY cúvnem. Sprostá, sprostá, hlúpa krava.
Ale fakt mám problém. A neviem, čo so sebou urobím. Bláznim, blúznim, a keby ste videli ten sen - Je normálne niekoho tak sadisticky zavraždiť? Jednoducho odchádzam, opúšťam seba!
Ale kam idem?
Toto je fakt nahovno obdobie, sprosté leto. Keby som mala nejaké povinnosti, nepremýšľala by som nad kravinami a hlavne ich NEROBILA.

Problém je, že nik iný ako ja v mojom živote poriadok neurobí. Už som spomínala, že som hlúpa, ale ešte som nepísala, že nedokážem povedať NIE, alebo ja neviem, kde je problém. Prečo to robím. Možno to tak má byť, ale JA. NIČ. NECÍTIM. Ničovité nič. Iba hmla.
Neviem, prečo tvrdím, že nikoho nepotrebujem, že chcem byť sama, potrebujem byť sama, keď napokon sa pritúlim, pobozkám, rozprávam sa a vrhám sa tam, kam nemám. Prečo nemôžem? Lebo si to niekto iný predstavoval odlišne? Ja si nič nepredstavujem, ani som to nečakala a pozri, kde to je. Ako to skončilo. Nemala by som v tomto riskovať, striktne som vravela nie, nie, ako to len mojím hlasom šlo, ale nikto ma nepočúva. Načo sa potom vyjadrovať, na čo, keď sa aj tak zariadite po svojom?? Presviedčate ma a manipulujete, lebo viete, že to ide, že nie som kameň, ktorým sa nedá pohnúť, lebo ľudí milujem. Aj nenávidím.
Komplikovanejšie to ešte nebolo. Aha, bolo. Keď som niekoho milovala a odmietla. O tom potom. Nikdy.
Neviem, na čo to je dobré. Len preto, že som iná, prečo ma chytať do siete? Prečo mi to komplikovať? Prečo ma nenecháte dýchať? Prečo využívate situáciu, kedy sa nenachádzam v sebe, len sa snažím... snažím sa. Možno sú to inštinkty.
Ako inak o tom ešte premýšľať?
Veď sa k sebe nehodia.
Mám tak ťažkú myseľ a hlavu úplne ľahkú.
A nepáči sa mi, že podobné kravy ako ja hrajú tú istú formu nezávislosti a čo ja viem čoho ešte. Je to trápne, keď to nemyslíte úprimne. Ja som sa so svojím názorom úplne vžila, tak mi ho neberte, neprivlastňujte si ho, keď neviete, čo to obnáša. Je to práca na plný úväzok a nie je vám predurčená ani jediné vzdychnutie, jediná slza ľútosti nad vlastným hrobom.
Bohužel.
Aspoň, že sa viem podržať vo chvíli a potom sa doma zosypať, rozbiť sa ako presýpacie hodiny. Všetko je OK, v pohode, je to len dotyk, všetko je v pohode, aj toto, nič to neznamená, je nám zima, vieš, čo, strč sa.
Prečo potrebujem aj ja komunikovať?
Prečo som musela okúsiť niečo tak dobré a musí mi byť za tým ľúto?
Chcem zabudnúť. Vlastne, to ide celkom ľahko, viem si preriediť myšlienky, ale ten POCIT zostáva. Som v piči.
A to sa mi nič zlého nestalo.
Je to komické, ako život.
Aj tak, prídem von, usmejem sa, zúfalstvo nahradím zúfalým smiechom, lebo nič iné mi neostáva.
Ľudia nevedia, čo je to herectvo v reálnom živote a som rada, že to tak pekne zvládam, že nikto nemá ani najmenších potúch, že by som mohla byť nešťastná.
Kto ma vlastne pozná?

Aha, ešte na záver.
Prepáčte, ľutujem, ďakujem.
Odpusťte.

(Táto si so mnou prešla veľa vecami)