Schovávam sa do nej, keď si psy brúsia zuby. Rada by som ich nakŕmila, pokojne by som si z kostí mäso poodtŕhala, avšak úsmevy striedajúcich sa mesiacov prekazia moje rozhodnutie vždy, keď ho vyriekniem. To, čo vyslovím, unesie vietor a ktovie, kde nakoniec končí. Možno si sadne na rímsu a začne vyspevovať v husľovom kľúči. To by sa mi páčilo.
Dnes som ruky použila ako dáždnik. Pripomínali okná rokoka, zopäté k Bohu. Milujem ruky, milujem dlane, milujem čiary, ktoré ich pretínajú. Sú to maľby, náhodné, prepojené s nebom, hviezdnaté, dlane sú všetkým. Opršané voňali oblakmi a zlomeným slnkom, pokrútenými lúčmi.
Čas asi plynie, možno ako kroky v prašnej ceste. Občas ma cesta pritisne, začne sa obtáčať a nájdem sa objímajúc všetky jej strany. Klaustrofóbia neprichádza, je mi ako v perine.
Ani nemám veľmi o čom vravieť, len som chcela rozhýbať svoju myseľ, pretože sa nemá o čo prichytiť. Cítim sa ako letné svitanie.
Čo sa týka letných búrok, vždy pre mňa smutné časy. Mladšia som sedávala v obývačke s rodičmi, nehli ani brvou, ani nežmurkali, len koža sa im odlupovala, starli bez povšimnutia a vonku pršalo. Hudci si húdli, neúosná letargia ma vzala za srdce. Vždy som myslela na ľudí, ktorí sa stratili. A doteraz sami seba neobjavili. "Nedá sa nič robiť", vonku prší a je leto. Všetci sa od hnusu lepili po stoličkách, gaučoch i zemi. A ja som strácala dych v ich výparoch.
Cigaretový dym, hej, presne to vie uhladiť roztrasené dvojexpozície môjho motýlieho ja.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára