čo je fér a čo nie je?
Naháňačka v mhd-éčkových autobusoch skončila tak, že som sa ničoho nedohonila. Ničoho nedovolala. Prihovoril sa mi muž. Mladý, vyzeral byť neskúsený. Pýtal sa ma, ako sa dostane do centra mesta. Potom na mňa splietal niečo, čomu som nerozumela. Dívala som sa mu do očí, na pohybujúce sa pery, ale jeho hlas akoby nemal mnou počuteľnú frekvenciu. (Určite som vyzerala vyplašene, mám aj vlastné problémy!, určite som si myslela.) Zobrala som ho na zastávku.
Po chvíli som ho videla, ako drží za ruku plavé dievča a pomáha jej ťahať ťažký kufor. Štastne.
Začala som uvažovať, kde to som a ako som sa tam dostala.
Spomínam si na starú mamu, brala ma z bláznivého lunaparku nákupných centier, kde všetko blikalo, lesklo sa, hučalo a výskalo a priadlo a dunelo.
Odišla som balansujúc po kanálovej trubici.
Vrátila sa, aby ma stará mama postrčila do ďalšieho autobusu.
A stále bol nesprávny.
Ani neviem, kam som mala namierené, ale chuť sa tam dostať bola neprekonateľná. Tak silná, ako keď sa vám sníva o sexe a po zobudení by ste si povedali - ach, keby to tak bola pravda.
A potom sa vykrúcali krky.
A bežali sme po amazonskej zemi, vlhkej, tmavej, pulzujúcej. Deti lietali po oblohe ako ča(ka)jky, domorodci chytali ryby do rúk a slnko sa im odrážalo v kvapkách vody na rukách a ramenách a pleciach.
Niekde v diaľke horel oheň. Možno konečne niekto naukladal všetky autobusy na jednu kopu, polial benzínom ako čokoládovou polevou a bezmyšlienkovite zapálil. Tým ohňom sa však hlúpo prezradili nepriatelia. Sú to pijani, možno sa stala nešťastná náhoda, keď sa priveľmi radovali zo života. Netreba sa priveľmi radostiť, vždy sa zjaví nešťastná náhoda.
Klasové polia dymia. Vznáša sa z nich sivastý jed, dotkne sa obalu zeme a s potuteľným zvukom "pom" sa vráti späť ku nám. Nech sme prečo šťastní.
Hovorí sa, že ak sa hneváme alebo nenávidíme, spôsobujeme tým nešťastie vo forme nešťastných náhod, katastrof, neblaha na zemi. "Cítite sa aspoň trocha vinní?"
Sabotáž.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára