Let me go.
Niečo sa mi nezdá.
Kde je tá cesta, nech nemusím riešiť prehrešok voči spoločenským konvenciám, z ktorých mi je pekne na grcanie.
Nehodná na zapálenie.
Akoby sa mi nebo vysmievalo. Alebo sa snažilo naznačiť, že nie sme si všetci tak prekliato vzdialení a nepodobní, nehynieme odlišne, avšak, je smrť jedinou? (Myšlienka od Válka)
Už si viac nenaletím.
Humánne sa odstrelím a povesím na jabloň, tak sa to robievalo a robí doteraz. Metaforicky, samozrejme.
Každý deň miesto pokrokové a revolučné. Alebo ani nie.
Sedím v pomykove, vonia kokos a orchidey.
Absurdné, užívanie dňa na balkóne.
Obdivujem nezaťažených ľudí, mňa to dnes výnimočne k zemi na nebi ťahá. Anička vie, aj jej slivkové koblihy.
Bezočivo som si ukradla, mrška.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára