(Ou, yeah, z chodníčka vyrastá Narcis...)
Chce sa mi napísať článok.Od veci, bez predmetu, ktorý by ste mohli skúmať.
Dnešný deň bol totiž ladený podobnými tónmi (teda, ak rátanie matematiky nepovažujete za prudko úžasné).
(Luckily, this time it is not me.)
Ráno som zobudila oči do podivného sveta. Za žalúziami svietilo slnko, ticho viselo na dverách a kvetiny vtkané do môjho pestrofarebného paplóna krúžili po bielej plachte. Mobil nesvietil, oddychoval medzi plyšovými výhonkami bieleho koberca, ktorý je na ráno vždy tak milosrdný k mojim šľapám. Bola som len v pyžamovom tričku, občas sa podivne vykrivilo, zdvihlo, zošuchlo, tak podivne. Aj keď som vstala, nemala som v hlave nič, za čím by som sa naďalej chcela prebúdzať. Jedlo? Nehrozilo. Prvýkrát som dnes niečo žuvala až okolo pol druhej. Ani žiadne iné biologické potreby ma neťahali na nohy. Ak to je možné, tak telo mi rátalo dĺžky chodby v byte. Koľkokrát som ju prešla. Akú dlhú dobu som premýšľala, čo len budem robiť.
Nakoniec som natočila časť z maximálne amatérskeho filmu, urobila som niekoľko stránok časopisovej grafiky (a asi sa s tým idem naďalej mordovať) a bola na doučku z matiky (kde sa mi z uší až parilo).
Ale asi aj toto bezcestie, bezčasie má nejaký hlbší význam. Možno je to vývojový medzistupeň, kedy sa zase posúvam o krok ďalej. K tomu, že aj deň, nič neznamenajúci, je v niečom lepší, keď sa s niekým zdieľa. Och, áno, ja viem, kraviny.
(Má čierne lupienky
od vypichnutých očí
mučených vetra vĺn.
Spi sladko,
k zemi nepadaj,
lupienok po lupienku
so smrťou sa vydávaj.
Zachráň, moreplavec,
more plné lupienkov...)
:)
A kruh sa uzatvára.To milujem.
A čo si myslíte vy?
Ja si nemyslím nič.
Lebo si zase vynadám do hlúpych husí.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára