Sedmokrásky

© 2010

Vtáky lietali nad mestom. Ticho a obratne pretínali sivasté mračno na oblohe ako keď ľudské ruky čeria hladinu vody.

Bude pršať. Je to cítiť vo vzduchu.

            Aprílový premenlivý vietor ustal, čas sa na okamih zastavil a svet akoby oddychoval. Ruch veľkomesta stratil na sile, keď sa postupne rozpršalo. Najprv jedna kvapka, vtáky odleteli. Druhá a s nimi zmizli ľudia z ulíc. Ako zvieratá, keď zacítia zmenu počasia. Skrotnú, čakajú, mlčia, dúfajú... Hustý dážď pokropil každý jeden kúsok zeme, hlina do seba nasala potrebnú vlahu, kvety opäť zdvihli svoje napojené hlávky dohora.

            Len jediná. Neobyčajná výnimka. V premočených šatách farby dúhy kráčala po nerovnom chodníku špinavej ulice tak vznešene, ako bohyňa krásy osobne. Tmavé vlasy sa jej priliepali na bledú pokožku na tvári a zakrývali jej črty. Chudé telo obopínali jednoduché šaty, v ktorých žiarila. Celým telom jasná.

Iba jej oči, vždy mierili k zemi. Veľké, hlboké, smaragdovozelené oči, na ktorých sa večne odrážal nevypovedaný strach.

            Zastala, na okamih sa jej zatajil dych. Okolo nej prefrčal mohutný kamión, div, že ju nevzal so sebou,
pár osobných áut rôznych farieb bez ostychu ničiac životné prostredie výfukovými plynmi, jeden cyklista, ktorý nestihol vyraziť včas pred dažďom a na jeho starej, pokrivenej tvári sa značilo utrpenie. Každý na ňu špliechal vodu z hlbokých kaluží, výmoľov na cestách a jej to nevadilo. Mala rada dážď a ten dnešný ju v duši očisťoval.

            Stála na prechode a čakala na zelenú. V hebkej, tenkej ruke ostýchavo držala neveľkú kytičku z bielych kvetov. Boli to sedmokrásky z malého parku na okraji mesta, kde sedela ešte pred nedávnom. Dážď jej neprekážal, len nech sú kvietky v poriadku... Opatrne ich stískala v zovretej dlani, s pohľadom zahmleným a upretým do diaľky. Premýšľala. V zmáčanej hlave sa jej premietali obrazy z dnešného dňa, strach v očiach sa prehĺbil a po lícach jej nestekala už len dažďová voda, ale aj slané dôkazy rozorvaného vnútra.

Vtom - niekto sa jej opatrne dotkol za plece.

"Prepáčte, ale asi ste si nevšimli, naskočila zelená."

Dievča v pestrofarebných šatách začulo mužský hlas ako tichý šepot, ktorý značne kontrastoval a rušil jej myšlienky, no aj tak ju to vydesilo a mykla sa svojím mokrým telom. Očami vyhľadala tie, ktoré patrili tomu pánovi, čo ju vyrušil, slušne sa usmiala a muža v obleku stojaceho vedľa vtiahla do sna. Nehľadiac na to, že pršalo a stál pod dáždnikom, on akoby lietal. Všetko, po čom snil, mal. V tom jedinom úsmeve získal radosť zo života, šťastie v rodine, vďačnosť za zdravie, lásku k manželke i blízkym, spokojnosť s prácou a najdôležitejšie - peniaze pre neho stratili význam. Okamžite vytiahol telefón, zavolal manželke a povedal jej, ako veľmi ju miluje.

            Dievča kráčalo po pruhovanom prechode, znova z nej bolo cítiť krásu, zápästím objímala kytičku sedmokrások, okolo seba úpenlivo hľadala spásu. Za sebou zanechávala rozčerenú vodu a nebadateľné červené kvapky z jej šiat.

            Na oblohu opäť vyleteli vtáky, dážď ustal. Miesto, kde predtým sedela, zalialo rubínovočervené svetlo zo zapadajúceho Slnka a dôkazy o jej podlom čine skrylo do desivých tieňov, ktoré sa každou minútou predlžovali. V hlave opäť zazrela ochabnuté telo, rozvalené vo vysokej tráve medzi stromami, videla svojho priateľa, ktorý ju tak podlo zradil a zhnusila sa sama sebe. Farebné šaty, čo mala na sebe a tak veľmi ich chcela dať zo seba dole, v sebe skrývali krv obete, ktorej život vyhasol v neďalekom tmavom parku...

            S týmto tajomstvom sa vrátila domov.