Je ťažké žiť svoj sen

© 2010

"Depresia deformuje charakter." Vravel pán doktor vyštudoval-som-psychológiu-kto-je-viac Nine pri každej návšteve jeho poradne a vždy sa usmieval, akoby práve prežíval najväčšie blaho na zemi. Jemu sa to povie, po každé si pomyslela, nežije môj život. Ale pán doktor, to je iná kapacita.

Sedí na mieste pracovnú dobu od deviatej do štvrtej, radí ľudom ako žiť podľa jeho ideí o zorganizovaní vesmíru, a potom sa celý šťastný, koľkým zase pomohol cítiť iný pocit ako smútok, vráti domov ku svoje blonďavej ženuške, dvom krásnym múdrym deťom po tatkovi, jednému veľkému chlpatému psovi a zelenému, pravidelne zastrihávanému a vlahou prekypujúcemu trávniku. Dokonalý život v dokonalom svete. Ani keď víde autom na bratislavské cesty, dlhé dopravné zápchy ho nerozladia. Niektorí ľudia majú jednoducho šťastie. No Nina medzi nich nepatrí.

Ona je predsa emancipovaná karieristka, niečím tak prízemným ako sú vzťahy, rodina, priatelia, city a hlavne láska netrápi svoju nadanú hlavičku. Možno preto o nej všetci tvrdia, že je chladná socha, kancelárska Sfinga a podobne. Ťažkú hlavu si z toho veru nerobí.

Iba jedna vec ju dokáže zasiahnuť.

Hudba.

V nej sa dokáže otvoriť, ukázať, že niečo cíti pomocou gitary v jednej ruke a mikrofónom v druhej. Jej texty pramenia z hĺbky duše, ktorá sa v tomto prípade dá prirovnať k tmavej studni. Celá ona patrí k záhadám tohto mesta, ako nevyriešená hádanka, nerozlúsknutý orech s hrubou škrupinou. Odmala snívala o pódiách, reflektoroch, sláve a dobrej hudbe. Rodičia ju však presvedčili o opaku...

Ale to nikomu nehovorí. Je to príliš... osobné. Ani pán zabezpečený terapeut sa jej nedokázal dostať pod kožu.

"Dobre, Nina, dnes sme skončili. Vidíme sa... čo takto o dva týždne? Budete mať možnosť toho veľa prežiť, aby ste mi potom rozprávali." Usmieval sa na ňu spoza masívneho dubového stola, za ktorým sedel v kresle ako kráľ na tróne. Jeho kancelária, jeho ríša.

"Áno, ďakujem, pane, objednám sa u sestričky." Zberala sa Nina na odchod, z vešiaka si zvesila sivý kabát, červený baret, do ruky vzala kabelku a s jemným kývnutím hlavy na pozdrav vyšla z jeho pracovne na chodbu, kde si u sestričky Zdenky dohodla ďalšie doporučené sedenie.

      S nepatrným povzdychom vykročila na jednu z bratislavských ulíc, v pouličnom svetle si nasadila baretku a s rozhodnutím zapiť to kávou jej kroky smerovali rovno do Starbucksu.

Vzala do rúk plastikový pohárik, ktorý vám dajú, keď si kávu beriete so sebou, opatrne si z nej odpila, a keď už tam stála pri vysokom barovom stolíku, dávala si cukor do vnútra, obzerajúc si ľudí naokolo, napadlo ju zopár slov do novej piesne, na ktorej teraz pracovala. Rýchlo vybrala z kabelky skicár rozmerov A4, jedno pero a začala doň čarbať predierajúc sa von cez ťažké dvere. Znova si odpila dúšok nápoja s kofeínom, inšpirácia neprestávala, nemienila sa jej vzdať, a tak našľapujúc na špinavý chodník písala, čo jej sily i atrament stačili. Prešla na zelenú po prechode, no jej šikovnosť sa opäť prejavila, pero sa jej vyšmyklo z rúk a dopadlo na zem pri červenobielom zábradlí. Zaúpela a odpíjajúc si z pohára obišla imaginárne hradby, čo ju delili od spísaní myšlienok, ktoré sa jej ako na bežiacom páse vynárali v hlave. Čupla si k nemu, vzala ho do voľnej ruky a prezerala si ho.Také malé a koľko toho vydrží. Ako ja.

"POZOR! Už prichádza!"

Vtom však niečí hlas pretrhol všetko, na čo bola doteraz zameraná, zdvihla hlavu dohora v presvedčení, že to na ňu nekričia, že to len prichádza želaný spoj. Bola to pravda - prichádzala električka, čo bolo fajn, pretože na ňu chcela nastúpiť. Ale nikde sa nevravelo, že jej stojí v ceste...

Hlasné zúfalé trúbenie oznamovalo prichádzajúcu električku, ruky skryjúce tvár pred nárazom dúfali, že sú z ocele, bezmocný výkrik sa rozľahol okolím ako výstrel zo zbrane, ovzdušie bolo nasýtené túžbou stihnúť zareagovať skôr a papiere zo skicára, ktoré vietor unášal preč od rozrastajúceho sa červeného fľaku na koľajniciach pod ťažkým strojom, nachádzali pokoj vysoko vo vzdušných víroch. Ľudia zmeraveli od hrôzy, postupom času začali vyberať mobily vytáčajúc záchranárov, hasičov, policajtov alebo dokonca televízne štáby. Nikto sa však neodvážil uzrieť bezvládne Ninino telo, kým neprišli špecialisti...

"Pane?" Opatrne pristúpila ku dverám pracovne pána doktora, držiac v rukách Nininu zdravotnú kartu.

"Áno, Zdenka?" Usmial sa na ňu starý plešatý dedko s titulom a čakal, akú správu pre neho má.

Sestrička pristúpila bližšie a pochmúrnym hlasom začala: "Pane, Nina už nepríde... Stala sa nehoda, zrazila ju električka. Neprežila to."

Pán doktor sa na chvíľu ticho zahľadel na Zdenku, ktorá nervózne prešľapovala na mieste s kartou zosnulej, a potom s pobaveným úsmevom oznámil: "No, Zdenka, zdá sa, že máme o jedného pacienta menej..."