© 2010V ten deň som sa prebudila veľmi skoro. Prevrátila som sa na snehobielej posteli na chrbát, zaklipkala rozospanými očami a snažila sa zaostriť. Prvé, čo bolo moje oko schopné zachytiť v tmavých ranných lúčoch, bol on a silueta jeho tela. Čierne tričko mu obopínalo svalnaté ruky, rysovala sa mu pod ním vypracovaná chudá postava. A i v tej tme som si vedela rozpomenúť na jeho pokožku farby medu. Ležal pohodlne vedľa mňa a rukou mal podopretú hlavu.
"Krásne spíš." Ozval sa po chvíli tichého vzájomného pozorovania sa.
"Dobré ráno. Si tu dlho?" Usmiala som sa.
"Relatívne." Vydýchol a ja som ucítila vôňu mentolovej pasty. To som vždy na ňom milovala.
"To je?"
"Pár hodín..." neurčito odpovedal, akoby to považoval za nepotrebnú informáciu. V okamihu znova prebehol modrým pohľadom po mojej tvári a zmenil tému, "V noci som spočítal všetky tvoje znamienka krásy na tele." Jemne ma pohladil po predlaktí, pritiahol sa bližšie a skonštatoval: "Je ich presne 88."
Prekvapene som nadvihla obočie a vykoľajene sa ho spýtala: "Kedy? Nič som necítila." Desila ma predstava, že ma videl nahú. Nie, že by ma nikdy predtým nevidel, ale je to v rozpore s mojou hanblivou povahou.
"Spala si tak pokojne, nechcel som ťa rušiť. Neboj, nie som žiadny... úchyl, ale tvoje telo je pre mňa krásne v každom ohľade. A nakoniec - usmiala si sa. Podvedome sa to teda muselo páčiť aj tebe."
"Milujem ťa." Vyletelo zo mňa, keď som sa konečne spamätala. Po tom jeho vysvetlení som sa na to začala dívať iným pohľadom.
"Len to mi na to povieš?" Uškrnul sa do bieleho vankúša a hodil na mňa vyzývavý pohľad.
"Nepáči sa ti?"
Po chvíli uvažovania mi odpovedal: "Milujem ťa." Zostal ticho a ja tiež. Len sme sa na seba dívali, občas žmurkli a ja som sa napokon spýtala: ,,Tak že vravíš, že 88?"
"Ani viac, ani menej." Samoľúbo sa usmial. Nechcel veriť faktu, že jeho pozornému oku neverím. Mykla som plecami zahalenými do voľného pyžamového trička a sucho poznamenala, že sa mi nepáčia. Len tak, aby som videla ako zareaguje.
"Mne áno. Hlavne tá na ľavom stehne. Je sexy... Máš naozaj krásne telo."
"Budem sa červenať."
"Už sa červenáš. Si krásna, keď sa červenáš."
"A ty si strašný, až notorický klamár." S úškrnom som aj ja jeho z niečoho obvinila.
"Netrep." Prevrátil očami.
"Ty netrep."
Povzdychol si s nepatrným milým úsmevom, pozrel do stropu a znova na mňa. "Pekné ráno."
"Nielen ráno je pekné." Nadhodila som dvojzmyselne.
Súhlasne prikývol. "Tiež si myslím."
"Musíš sa pritom, keď to hovoríš, pozerať na mňa? Budem mať podozrenie, že narážaš na ďalšiu osobu v tejto spálni, čo nie je dobré." Nadvihla som sa na posteli, hlavu oprela o ruku a nohy si zakryla prikrývkou. Je krásne byť tu s ním, neriešiť nijaké problémy, iba jedno nedeľné ráno.
"Nie je to len podozrenie, máš pravdu. Tvoje tušenie je správne, kráska."
Povzdychla som si a žartovne mu capla po ruke: "Si nevyliečiteľný klamár."
"A ty nespravodlivo neveriaca." Obhajoval sa s neustálym úsmevom, ktorý mu tak veľmi svedčal. Ani neviem, čo je na ňom krajšie - jeho úsmev, oči, ruky, alebo tie jeho reči, čo ma po každé dostanú do pomykova.
"Čo sa s tým dá robiť..."
"Ty vyliečiš mňa a ja teba."
"Ako?"
Zamyslel sa, na čele sa mu zjavili pravidelné rovné vrásky, ktoré po chvíli zmiznú v žiarivom úsmeve. "Dobré ráno."
"Ránko." Odpovedala som mu pobavene a tiež mi nedalo sa neusmievať.
"Ľúbim ťa, veríš mi?"
Spokojná v mojom láskou prekypujúcom srdci som sklonila hlavu, zamyslela sa nad jeho jednoduchými citmi ku mne, ktoré mi stačili a jemu tiež. Nemusí to byť zložité, aby boli všetci šťastní. Odpoveď mi vyletela z úst, len som zopakovala po ňom: "Ľúbim ťa, veríš mi?"
Prebodol ma svojím belasým pohľadom a vážne dodal: "Ver mi, dievča, ani nevieš, ako veľmi ťa milujem."
"Nemôžeme sa hádať, kto má koho radšej." Prevrátila som očami stále ležiac medzi bielymi vankúšmi a prikrývkami na posteli a upozornila ho na tento malý detail, proti ktorému určite použije nejaké svoje námietky.
"Prečo?" Jednoducho sa ma spýtal.
"Lebo by som vyhrala." Jednoznačne som odpovedala.
Nadvihol obočie, zrejme ho to prekvapilo, potom sa zachechtal a vyslovil pár slov, ktoré ma mali asi presvedčiť: "Never si toľko, ver mne."
Zostala som ticho. Veď je taký zlatý, tomu sa nedá ani uveriť. Natiahla som sa ako mača, aby som sa už prebudila zo snívania a vtedy ma niečo napadlo.
"Zlato?"
Zdvihol pohľad opäť k mojim očiam: "Hm?"
"Ľúbim ťa."
"Verím ti."
"Ja viem, pretože aj ja tebe."
Chvíľu vyčkal, jemne ma chytil za ruku, pritiahol sa bližšie, aby ma ľahko pobozkal na pery, usmial sa tým svojím úsmevom, čo berie srdcia a dokončil posteľovú debatu: "Och, aké krásne ráno."
* * * * * * * * *
"Vieš čo?" Neprívetivo som mu tie slová vypľula do tváre, keď som zo skrine ťahala veľkú cestovnú tašku, aby som sa mohla zbaliť a konečne odísť.
Oprel sa rukou o zárubňu dverí, povzdychol si a s trpkým očakávaním, čo na neho znova vybalím, povedal: "Nie."
Zdráhala som sa tých dvoch slov, odjakživa som ich z duše nenávidela a keď som mu videla do tváre, do jeho prekvapenej tváre, ktorá nevie, čo sa okolo neho deje, striaslo ma. No musela som to bezpodmienečne spraviť. Musím odísť, a tak som to nahlas povedala: "Nenávidím ťa."
Zadržal dych, nebol schopný jediného slova, nevedel ani, ako má reagovať. Zarazene prestúpil z nohy na nohu, chytil sa za čelo. "To je... To je všetko?"
"Hej, uľavilo sa mi." Klamala som, keď mi vypadla kabela zo skrine priamo do rúk. Vzala som ju a šla do spálne, kde sme mali uložené všetky veci na oblečenie.
"O to ide, aby si bola v pohode." O chvíľu ma dobehol s dráždivými slovami v ústach, pozoroval ma neprítomným pohľadom z kúta miestnosti a čakal, či sa k tomu ešte nejak vyjadrím.
Odpovedala som mu prvé, čo ma napadlo a ukladala veci do kabele: "Predýchaš to."
"Nerieš ma, ver mi." Povedal zlomeným hlasom.
"Ako VEĽMI ťa nenávidím..." Dôveryhodne som si zamrmlala popod nos a povzdychla si.
Zmĺkol tak isto ako ja. Nemali sme si čo viac povedať... Alebo som sa mýlila?
"Máš krásne ruky. I pery. Celá si krásna. Keď nimi hráš na klavíri, keď si balíš kufre, keď ma obdarovávaš dotykmi, keď mi dávaš facku. Bozky, slová, nadávky, verše. Zložitá a zároveň jednoduchá krása, kvôli ktorej som ťa ľúbil, ľúbim i budem ľúbiť."
Poslušne som zamaskovala prekvapenie i slzy v očiach, otočila sa na neho a povedala ďalšie necitlivé klamstvá. "Týmto ma nezískaš späť, to vieš."
Mykol plecami. "Viem. Vravím to kvôli sebe."
"Nerozumiem ti."
"To sa nazýva rozchod."
"Aký si múdry." Ironicky som poznamenala dívajúc sa mu priamo do modrých, prázdnych očí.
Znova mykol plecami a sklonil potupený pohľad k zemi. "Kvôli tebe všetko."
Z ničoho nič mi ho prišlo ľúto. Čo som to za človeka, za ženu, že niečo takéto robím? Chytila som tašku za obe uši do ruky a kráčala do predsiene. Ďalší človek vo mne, ten tvrdší a neúprosnejší, opäť niečo vypustil z úst a ja som sa nestačila diviť. "Neponižuj sa toľko."
Zachechtal sa a okamžite reagoval: "Poníženie? Neprichádza do úvahy. Len láska."
"Láska je ekvivalent poníženia." Vysvetlila som mu učiteľským, mŕtvym tónom, keď som sa obúvala do vysokých topánok. Ktovie, kde ma dnes zavedú.
Prišiel za mnou do miestnosti, sadol si do kresla, kde som sa chcela pôvodne prezuť, zamyslel sa, pričom sa mu na čele spravili rovné čiarky a jemným tónom sa spýtal: "Prečo je koniec? Spravil som chybu?"
Nad tým som sa musela zamyslieť i ja. Čo mu poviem ako dôvod? Na okamih som sa zastavila, chytila sa za čelo a masírujúc si spánky pozerala do zeme so zámerom, že nájdem odpoveď na jednej z tých tmavých parketách. "Nie. Ja... si pre mňa príliš dobrý. A takto to ďalej nejde."
Buchol päsťou do opierky, postavil sa a pár dlhšími krokmi stál hneď pri mne. "Kurva. To si si teda vybrala dôvod. Prečo mi ubližuješ? Prečo to robíš sebe? Si snáď masochistka?" Rozhodil naštvane rukami, už sa prebral z tých slov, čo som mu dnes povedala.
Neschopná utvoriť nejakú schopnú vetu som sa sprosto spýtala: "To kurva bolo mne?"
"Nie." Otrávene odvetil a šiel si znova sadnúť.
"Aha. Dobre." Zvýraznila som prestávky medzi slovami, kabelu si vyhodila na chrbát a rozmýšľala, či je toto to naozajstné zbohom.
No o chvíľu ma napomenul: "Nezostávaj ticho. Chcem odpoveď na svoju otázku."
Ťažko som si povzdychla, zamračila sa ako pred tým on a použila vetu, ktorú už toľkokrát videla niekde napísanú. A pravdivú. "Ľudia, keď sú príliš šťastný, boja sa. A robia chyby."
"Nehovor, že k ním patríš." Vravel mi bojujúc so smiechom, ktorý potláčal, čo sa mu darilo pri každom pohľade na mňa. Musela som mu veľmi ublížiť.
"Občas je príjemné splynúť s davom."
"Že to hovoríš práve ty."
"Ľudia sa menia, zlato."
"Aj ty?"
"Vyzerá to tak."
"Nie som slepý."
Nezostávalo mi nič iné, iba znova pripomenúť, prečo tu sme. A mne sa to tak hnusilo, ledva sa mi to z krku vydralo: "Nenávidím ťa. Nenávidím ťa tak, ak som ťa kedysi milovala."
"Choď už preč. Ešte dlho ma tu budeš slovne bodať? Cítim to až vo vnútri." Rukou naznačil gesto, akoby ma odohnával, potom si ňou podložil hlavu a privrel oči.
Tiež som si uvedomila, že tu stojím pridlho, odložila kľúče od tohto bytu na poličku pri zrkadle a povedala: "Áno, idem. Nechápem vôbec, čo tu ešte robím. Ži ďalej a znenáviď ma."
"To by si ma musela donútiť."
"Myslíš prvé či to druhé?" Ešte som sa obzrela za sebou, už som v ruke držala kľučku odo dverí. Začínalo by mi byť smutno, bude mi chýbať jeho teplo.
"Nerieš. Choď už."
Dovidenia bolo moje posledné slovo, pred tým, ako som ho snáď naposledy videla a po čase ho vypustila zo života. Bola som na ňom príliš závislá, a to nie je dobré. Treba to zmeniť. Človek nemôže byť len tak šťastný, nie je to možné. Svet už je tak nadstavený... Určite by ma po čase podviedol, všetko by sa pokazilo a takto sa tomu dalo zabrániť. Bolestivo, no aj to raz skončí... Ako všetko...
-°°°°°°°°°°°°°°°°-
Po tom, ako mu odišla z bytu, z očí i z rúk, postupne unikala aj z jeho srdca. No sediac v tom jedinom kresle na chodbe, si sám pre seba zamrmlal: "Zbohom, láska. Nebudem sa ti vnucovať, no život ťa ku mne raz znova zavedie... Zbohom, a mysli na mňa..."
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára