© 01/2011
Biele vatové obláčiky ťarbavo plachtili po sýtomodrej oblohe, (modrej ako uvítacia plocha Windowsu xP) farebné stromy, zaliate nestálym a prešibaným slnečným svitom sa hrali na tichú naháňačku s tieňmi, listy sa nakláňali v pred ľuďmi skrytom rytme severného vetra. Život vonku sa zdal krásny, mal zmysel.
Keď Jeseň predvádza svoje umenie najlepšieho iluzionistu, stačí na chvíľu zastaviť egoistické ťaženie za úspechom, slávou, peniazmi a kochať sa intenzívnou krásou života. Láskou prírody, ktorá si ju takto nežne prejavuje.
Stál blízko pri nej, mlčky pozorujúc výjav ako z počítačom upravených pohľadníc. Nemotorne si prehrabol rukou blonďavé vlasy, a keď okolo nich, stojacich blízko pri koryte rieky, prešiel postarší manželský pár, držiac sa za ruky, mal chuť cítiť ju bližšie pri sebe. Chcel jej opäť dokázať, že láska, ktorou horí za niečo stojí.
Spravil pár tichých, levích krokov k ryšavej Lucke, objal ju okolo pása, a keď si opatrne pokladal hlavu na jej plece, v kútiku úst mu pohrával detský úsmev. Nič mu nechýbalo, problémy boli fuč.
"Luci," ozval sa po chvíli čítania mlčanlivých hlások, pohladil ju po líci a pokračoval, "Ideme? Mali by sme. O chvíľu bude zima."
Slnko zatiaľ lenivo sťahovalo všetky lúče za kopce, biele mráčiky sa sfarbili dozlata sťa rámy honosných postelí pre anjelov, chystajúcich sa na odpočinok. Pohľad nízkej Lucky sa upriamil na Maťa, pozrela na neho a tiež sa usmiala. "Dobre. Ale je tu krásne, to musíš priznať."
Vystrela pred seba ukazovák, namierila ním na šumiaci prúd zradnej vody, potom na trávu, kde ako mŕtve ležali prvé suché listy, a nakoniec na vlniace sa stromy, strácajúce pôvab a lesk - bez svetla ani bez duše. Premýšľala, že by sa raz chcela stratiť v Ardenskom lese takto na jeseň, ak by jej to pán Shakespeare dovolil.
Martin neodpovedal slovom. Vrúcne Lucku pobozkal a prikývol na jej slová. Bezpochybne má pravdu. Stisol ju za ruku, poslednýkrát venoval jeden obdivný pohľad na krajinu pred sebou a ťahal svoju priateľku k autu.
Starý favorit škaredej kaki farby ich poslušne čakal na vzdialenejšom parkovacom mieste. Lucka tú ich starú káru mala rada. Mladý milujúci sa pár to v tejto dobe nemá najľahšie.
Nasadli do auta, Martinovi sa podarilo naštartovať zachovalý motor, otočili sa a uháňali domov cez tmavnúcu gaštanovú alej. Svojou rýchlosťou pred sebou hnali zopár parašutistických listov, tých pár odvážlivcov, čo sa rozhodli padnúť priamo do stredu pravého jazdného pruhu. Na ich tvárach sa okrem pozitívnych emócii cez okná mihali i obrysy stromov, tiene konárov, ktoré svojim asymetrickým tvarom vytŕčali zo zrezaného radu tých ostatných a snažili sa ich dobehnúť.
Lucka sa usmievala zapásaná na sedadle spolujazdca, nemala dôvod prečo sa mračiť, a sledovala prichádzajúci súmrak.
Občas, keď Martin spomínal na svoj predchádzajúci život, vždy mu mysľou prebehla nemožná veta: "Ako som žil, keď som ju nepoznal? Ako som žil bez nej?" Letmo sa na ňu pozrel, aby nestratil kontakt s vozovkou a stislo ho pri srdci. Miluje ju. Bude to matka jeho detí, spása jeho neúspechov, dôvod, prečo žiť aj umrieť. Lucka mu pohľad opätovala, ale zahľadela sa na neho očami, v ktorých mala hĺbku oceánu, nekonečnosť vesmíru, ukrytú Atlantídu i Svätý grál, záhubu i zrodenie. Múdrosť večnosti.
Prirodzene zažmurkala na cestu pred nimi, v hlave sa jej znenazdajky zjavila veta.
Možno je toto okamih, pre ktorý boli stvorený.
A možno nie.
*****
Na druhej strane republiky v tom istom čase žila iná Lucia. Kráčala po zafúľanej dlažbe obchodného centra, vlasy sa jej vlnili a vzhľadom pripomínali čierny hodváb. V jednej ruke zvierala nemálo tašiek s menami tých najvychytenejších módnych značiek, ktoré pre ňu strácali význam podobne ako život. V druhej dlani však mala ruku niekoho, kto celkom zmenil jej sebavedomé a dokonalosťou nasiaknuté vyžarovanie. Malé päťročné dievčatko cupkalo v ružových šatočkách, bielych pančuškách, čiernych lakovkách, a ako sa snažilo dobehnúť svoju krásnu vysokú mamku, dva hnedé kučeravé vrkôčiky nadskakovali spolu s ňou, akoby odporovali gravitácii. Luciin prázdny pohľad uviazol za veľkými slnečnými okuliarmi, nechcela, aby Zuzka videla spúšť patriacu jej otcovi...
Vonku, pred obrovskou betónovou budovou, ich čakal luxusný odvoz v Milanovom štýle. V štýle, ktorý Lucia poznala a bolo jej z neho na vracanie. Čierne Porsche Cayenne poslúchlo svojho vodiča, nespokojne zatrúbilo na dve postavy rezko (ale na bližší pohľad nie príliš nadšene) kráčajúce k autu za nemalé peniaze. Lucia otvorila najprv kufor, kde nahádzala všetky nákupné kabele čo mala, potom pomohla Zuzke usadiť na detskú sedačku, a nakoniec si sadla vedľa svojho workoholického a priberajúceho muža. Vrásky na vybottoxovanom čele sa jej prehĺbili, len čo zacítila známy pach Milanovej kolínskej. Nenávidí tú vôňu a vždy, keď ju zacíti, donúti ju premýšľať o úteku. Spáse. Zložila si slnečné okuliare ako masku dávnejšie na maškarnom plese svoje dcéry v škôlke, ktoré odhalili fialovú podliatinu pod okom. Vtedy to bolo riadne faux-pas. Oprela si hlavu o ruku a dívala sa von oknom spolujazdca na staré omietky komunistických budov, na bezdomovcov, žobrajúcich pri katolíckych kostoloch, pohľadom odhadovala, ktorých chlap na ulici je úchyl, ktorý bije svoju ženu, či sa po večeroch donemoty ožiera, alebo znásilňuje svoju deväťročnú dcérku.
Toto bol jej život, jej realita. Blikajúca červená kontrolka hlásila, že nie je pripútaná bezpečnostným pásom. Spravila autu po vôli, na Milana, viac kričiaceho ako kecajúceho do telefónu, až mu pulzovala žila na spánku ani nepozrela a znova sa zahĺbila do svojich pochmúrnych myšlienok.
Kde je Boh teraz? Prečo dobrých ľudí neochráni pred zlými skutkami a nástrahami života? Nie, Lucia nemá Boha. Pre ňu už neexistuje. Je jej ako niekto cudzí, čo prehovára cez reproduktory v kostoloch k mnohým ľuďom, ale neodpovedá. Prečo, kurva, neodpovedá? Prečo len kladie do cesty prekážky?
Zrazu auto prudko zabrzdilo. Milan, dokonale nesústredený na dianie na vozovke pozabudol, že existujú aj prechody pre chodcov, a že v dnešnej dobe ešte vôbec niekto chodí peši. Lucia sa cez spŕšku nadávok, vychádzajúcich z úst chlapa, ktorý si vraví otec, pozrela dozadu na malú Zuzku, s jemným úsmevom skontrolovala, či je v poriadku, a nakoniec sa obrátila do normálnej polohy.
Možno je toto okamih, pre ktorý sme boli stvorený. A možno nie.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára