28.10.11

Kde je Nirvána

© 05/2011

Život sa vlečie.
Noviny ležali na stole, otvorené na stránkach rubriky Financie, okradnuté o športovú prílohu, horúca káva rozvoniavala a praženica zo štyroch vajec stihla ochladnúť. Stránky šušťali vo vetre z nedbanlivo otvoreného okna na karavane, kofeínový nápoj vábil svojho závislého majiteľa, nech už ho konečne príde vypiť.
Vezmi si ma, volal. No tak si ma vezmi!
Štefan sedel na vyhriatej záchodovej mise, v jednej ruke zapálená cigareta, v druhej rozčítaný šport.
"Zas prehrali, neschopáci. Nech sa naučá hrať, alebo nech idú do preč z futbalu... dementi." lamentujúc nad krízovou situáciou v jeho obľúbenom futbalovom klube, potiahol si z cigarety, oblak nikotínového zúfalstva vyfúkol do úzkeho priestoru vôkol seba, aby sa ním konečne zadusil.
Bežne sa rozprával sám so sebou, o futbale, športe všeobecne, zriedka o iných veciach. Dôvod, prečo to robil, bola jeho dlhoročná priateľka Samota. Len prednedávnom si ju katastrofálne uvedomil a všimol, ako mu pobehuje po karavane, prenasleduje ho v práci, pri čakaní na úrade, či na pive v miestnej, prosperujúcej krčme. Večne sa mu nemóresne pchá pod nohy a priplieta sa k jeho objemnému telu aktívnejšie ako dialýza. Veľmi ho to znepokojilo.
Zdvihol si nohavice od členkov k pásu, založil si sobotňajšiu športovú prílohu do zadného vrecka, spláchol, pričom sa díval, či všetko zmizne dakde v temnej diere potrubia. So zapálenou cigaretou pri perách si povzdychol. Šiel sa naraňajkovať, kde si do kávy pri prvej príležitosti vlial decko rumu z poloprázdnej ploskačky. Tú si so sebou nosil vždy.
Bola sobota, sivá, nepriateľská, uprostred jednotvárneho sídliska, všedná, z ktorej mal vždy migrény. Zožltnutými nechtami na ruke si poškriabal pestované, týždňové strnisko, vyberajúc Ibalgin z poličky. Mal v pláne prespať celý svoj život a zobudiť sa maximálne na vlastný pohreb. A kto by mu ho vlastne vystrojil?Ženu nemá, milenky nemá, deti nemá, ozajstného priateľa nemá, dokonca aj toho všivavého psa mu zrazili. Určite napriek, susedy zo záhradky ho nenávidia odvtedy, čo im pomočil záhon narcisov a ružových kríkov. Čo, samozrejme, popiera. Už len z toho dôvodu, že to jeho pamäť nezachytila celé a v správnej dejovej postupnosti večera od začiatku pri barovom pulte s vodkami i pivom, po nemilý koniec chrápajúc na kope hliny pred karavanom, ako bežne.
Dívajúc sa na dve ružové tabletky, ležiace na kuchynskej linke podivnej farby, spomenul si, že už dávno ich nemá čím zapiť. Všetok chľast, dostupný vo vlastnom dome, vypil v priebehu pracovného týždňa. Zostali po ňom len prázdne fľaše, ako dôkaz, ako jediná spomienka. Umáraný smädom, obliekol si teda starú koženú bundu a vyšiel do Bohom zničenej krajiny.
Prechádzal zúboženými ulicami, hľadajúc správny obchod, míňal neznámych ľudí, ktorí radšej sklopili zrak, aby nevideli toľko zúfalstva naraz, a čím viac sa vzďaľoval od novín, známej šálky, záchoda, krabičky Ibalginu, tým viac si strachom z ľudí prepotil čierne tričko.
Konečne našiel to, čo hľadal. Ako zblúdilá duša námorníka, nasledoval spev sirén nevnímajúc nebezpečenstvo útesov, i volania Smrti boli čoraz hlasnejšie, výraznejšie a pravidelnejšie.
Zostáva ti už len pár pohárikov života, mädlila si kostnaté ruky.
"Čo už." zamrmlal tak nečujne, že ho nemohol nikto z nakupujúcich počuť, s horúčkovitým pohľadom preskakoval z jednej lesklej fľaše s mámivou etiketou na inú. V unavenej tvári nebolo miesto pre plytvanie časom, pristúpil bližšie k efektne osvetlenej polici a chcel sa načiahnuť.
Potrebuje sa opiť, potrebuje to viac ako lístok do nebies. Na ten kašle. Lebo toto je jeho Nirvána.
"Pane, potrebujete poradiť? S niečím pomôcť?"
S celým životom.
A Samota mu vtedy sama namixovala drink.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára