Myslím si, že dospievam (konečne).
Niektoré veci som prekukla, niektoré odhalila in flagranti, ponorila som sa k naozajstným pocitom, kontaktujem sa so skutočnosťou, špekulujem nad tým čudným mechanizmom, otváram si oči a vdychujem život. Nie je to klišé. Aj keby.
Verila som, že bývanie v zahraničí je jednoduchšie, akoby zmena klímy menila životné a sociálne podmienky. Len obyčajná predstava detskej mysle o tom, ako je všetko
easy peasy prevzaté z rozprávkovej krajiny.
Teraz viem, že to tak nie je a že miesta, kde som sa chcela usídliť predtým, aspoň na krátky čas, sú v podstate diery zabalené do alobalu, posypané trblietkami. Nech to nejak vyzerá pre neznalca a človeka-turistu.
Ach, prečo je ľahké písať o prízemných veciach. Ja sa tu namáham nad každou vetou, zlý deň, ale keby som písala o handrách, asi by som sa viac vynašla.
Vlastne, nemám slov. Stále mám neústupný pocit, že všetko už bolo povedané a všetkého je priveľa a márna je hocaká snaha a tak sa topím v prázdnote, s ktorou sa veľa pri tvorbe nedá porobiť, žijem si život bez poézie a spomínam na to, aká som bola zabalená v uzlíčku radosti z písania a čohokoľvek na sebou, čohokoľvek nadosobným a bojím sa povedať, že je to vážnejšie ako vážne, lebo nikto mi aj tak neverí, že som zhasla, že mi vyschlo pero, že som sa vypísala, že som prestala biť.
Možno ma ranilo zistenie o scenáristike a písaní všeobecne. Som snílek, rojko, idealista?, keď som verila, že príbehy boli písané z celého celého srdca autora, vkladal doň dušu? Neodpovedajte mi, už teraz mi je zle.
A toto riešim v predvečer prvého dňa na výške.
Prečo, neviem. Ale prečo je moja top otázka.
P.S. Ak máte radi dobré filmy, Kim Ki-Duk je pre vás.
(obrázok)
