Predstavujem si dlhú lávku z vlhkého dreva, opatrne s rukami, má veľa triesok. Mám ťažké topánky, pod ktorými sa mihá rýchla rieka, alebo som bosá, neviem, prsty mám studené, pod nechtami tmavofialovú; keď sa rozhodnem kráčať, stromy sa rozširujú, chystajú ma prijať, vsunúť medzi seba ako medzi dve časti hrudníka, plytko dýcham. Vypľúvam asymetrické, teplé obrazce, rosím vzduch, vpijem ho namiesto dýchania. Po brehoch sa kotúľajú svetlosivé kamenie, oškierajú vodu, nedovolia jej vyhrnúť si rukávy. Niekde medzi tým som ja. Nemám tam čo robiť, som cudzinec v atmosfére, nerozhodne tancujem na lávke a chytám hmyz na žltosivý pletený sveter.
Neviem, čo napísať.
Mám cigánsky šál, chodidlá v blate, tiché ozveny za sebou, keď tresnem dverami a nedívam sa ich smerom.
Mám v ústach chuť zeleného čaju, som mokrá od zalievania vriacou vodou, rozmočím sa ako list a podivne vlhko skrehnem.
Mám prsty zaborené do chladivých, jemne nežných gaštanov, čo mi po ceste padli do prichystanej čapice. Nech mám aspoň niečo pod ňou. Hladím ich ako malé stvorenia, čo sa práve vyliahli. Budem v nich spať.
Mám na čele symbol z keramiky, ľahko čitateľný pre tých, čo sa neboja.
Hľadám slová, tie lepšie, aby som mohla konečne niečo povedať.
Kedy to príde.
Ja neviem, Lucia. Neviem.
toto je krásne, krásne napísané :) nie vždy tak slová súzvučia a prelýnajú sa,samé sa skladajú, jazyk srdcumôjmublízky, obrazotvorný ako panna zázračnica :-)...Luci, len píš...emócie to niekedy celé vymýšľajú... :)
OdpovedaťOdstrániťĎakujem, Ninka, vážim si tvoj názor... niekedy stačí, keď nechám slová samé vyliezať na papier :)
OdpovedaťOdstrániťto sú tie naj tvorivé chvíle..:)...
OdpovedaťOdstrániť