Vytrhnuté z kontextu

(Ani neviem, ako to vzniklo. Ani neviem, prečo. Len som chcela. Veľmi. Nemá to názov, pôvodne časť divadelnej hry, ale nevedela by som vytvoriť dlhší dej. Čítajte.)

           Pár vychádza von z rozhýbanej masy ľudí v lokálnom bare pre študentov. Oprú sa o stenu, s pivom v ruke, alkohol im mení pohyby podľa vlastnej vôle a nebolo je sfarbené prírodným ohňostrojom. V rukách držia poloplné fľaše piva, jeho arómu majú vo vlasoch vpletenú i s cigaretovým zápachom. Je rušno o jednej v noci, je čas na pády a vzlety, je čas ututlať či odkryť ťaživé bremená, ktoré si v sebe nechávame, lebo inú možnosť nevidíme a chceme trpieť. Dievča – ešte len dievča! – sa k nemu nahne.

„Vieš, po tom všetkom... odriekaní a odvrhnutých predpovedí by som chcela vedieť, ako chutia tvoje pery.“

Odmlka.

„Tie časy sú už dávno preč, sama to veľmi dobre vieš.“

Ďalšie ticho.

„Len jediný. Za všetku tú bolesť a výčitky, ktoré sme si nedokázali povedať do očí. Za všetko, čo mohlo byť. Za jedno správne rozhodnutie spomedzi stovky zlých.“

„Nemôžem. Nechápeš? Nemôžem.“

„Si zamilovaný, rozumiem.“

„O to nejde...“

Obzerajúc sa po okoloidúcich, schovajú sa viac do tieňa. Strach z odhalenia.

„A o čo potom ide??“ Rozhorčene pred neho predstúpi vo vysokých topánkach, nie, nevie v tom chodiť. Kozliatko.

„Že som bol z teba na prášky! Počuješ? Zavrhol som ťa, nenávidel som ťa, nevedel som prečo. A po čase chceš odo mňa toto? Keď tak veľmi dávno si to mohla mať, mohol som ti celý patriť?“

„Viem, že to všetko je preč! Ale bol si... ako nesplnený sen, sakra! Nemôžem mať taký? Nemôžeš mi spraviť radosť? Možno to ani radosť nebude. Len ťa chcem cítiť. Ako nikdy predtým, lebo isté okolnosti nám to nedovolili.“

„Sama si si ma k telu nepustila.“

„To je jedno. Chcem teraz len jeden bozk. Na celý život jeden bozk. Budeme sa tváriť, že sa stal vtedy tam. Ak ty nikomu nič nepovieš, nikto sa o tom nedozvie.“

„Hnusná manipulátorka.“ povie jej.

„Nechceš to?“

„Ja neviem.“

„Keby som nebola opitá, ani ti do tváre nepozriem.“

„Veď práve. Ignoruješ ma, ale toto po mne chceš.“

„Ani nevieš, aké veľké veci ľudia vymýšľajú, aby zakryli svoje ozajstné pocity. A teraz, pobozkaj ma. Predstav si situáciu spred niekoľkých rokov, keď sme sa ešte len spoznávali a už nikdy o sebe toľko veľa nevedeli.“ Prídu k sebe bližšie.

„Nechcem v sebe vzbudiť to, čo som cítil vtedy.“

„Na minútu?“

„Aj to je veľa.“

„Zvládol si ma raz, nie? Teraz si šťastne zadaný, nemáš sa prečo trápiť. Môžeš si myslieť, že to bol len opilecký úlet, nemusíš nad tým vôbec premýšľať. Veci sa nezmenia. Nestoja na tomto jednom malom bode.“

„Máš pravdu,“ chytí ju za pás, pritiahne k tvári a vdychuje jej vôňu miešaných pocitov dnešnej noci, „Tak, maj sa. Vidíme sa nikdy. Keď to skončí, odídem preč a ty sa choď baviť. Počul som, že sa sťahuješ. Verím, že si sny splníš. Teraz sa vráťme do minulosti, aby sme odstránili všetku budúcnosť.“

„Krásna posledná reč, ako v Hviezdnych vojnách.“

„Ty si bola na toto vždy expert.“

„Aj na zvrat situácii. Pobozkaj ma už.“

Citoví vydierači.

Koncert mám za sebou. (Btw: AR, 1) Nebudeme si klamať, posrala som to najviac zo všetkých účinkujúcich. Aby som si nedokázala zapamätať jednu dvojstranovú skladbu, to čo už je? Hanbím sa za seba, pretože toľkokrát som to hrala bez chyby a celkom slušne a na vystúpení sa stane zrovna toto. Ach... Už to nezachráni ani tvrdenie, že som mala dobrý zvuk. Čo ma je po zvuku, keď posledné akordy neexistovali, len improvizácia z čistého zúfalstva.
Kazí sa mi všetko, čo môže. Fakt to milujem.

TOTO a RainyMood. ♥

Po ceste z koncertu som sa vyzula z myšlienok a šla voňať lipu s gaštanom do Promenády. Cítila som sa ako dievča s farebnými stuhami vo vlasoch, avšak tento dojem je rovnako zmývateľný ako kriedový obrázok. Prázdne lavičky ma strašili, plné chodníky mi naháňali hrôzu. V poslednej uličke pred domovom stál na ulici chlap, s rozopnutou košeľou kričal na pešiu zónu: "... Rukami mával a nevědel, co bude dál."
Také autenticky zúfalé.

O chvíľu príde ten čas, kedy sa začnem ničiť viac a viac, ani si neuvedomím, ako veľmi to je choré, a ktovie, kde a prečo skončím.
Milujem normálny život medzi normálnymi ľuďmi, lebo ma tiež normalizujú a nemusím na nich vyťahovať ťažké myšlienky, stačí sa len usmiať, tváriť sa milo a všetko ide. Aj ten posraný život.

Pozrite si GIRL WITH THE DRAGON TATTOO. Zvrátené, tvrdé a choré, ale geniálne, najviac. A čím dlhšie to pozerám, tým viac mám rada hlavnú hrdinku. Ale to asi každý, posledná scéna je brnkanie na city.

"Láska je trend posledných sto rokov . Neviem, prečo ju ľudia povýšili na tak dôležitú, keď zo zásady končí zle . Nie je podstatná . Iba sme sa stali závislými na pocite, že máme niekoho, kto pre nás spraví všetko . No, nespraví .
Svet je podmienený . Vždy som si myslela, že ma niekto môže ľúbiť len vtedy, keď budem donekonečna niečo dávať . Dávať, dávať, dávať a stále dokola, až kým som nezistila, že dávať jednoducho neviem a nikto ma aj tak nebude ľúbiť navždy." Alisa

 "Lži sú najľahším útočiskom pre tých, čo prežili zlé veci. Dodávajú pocit bezpečia, sú miestom, kde sa človek musí spoliehať sám na seba. No je to temné miesto, však?... Lži sú malá pevnosť; vnútri nich sa môžeš cítiť v bezpečí a mocný. Zo svojej malej pevnosti lží sa usiluješ riadiť svoj život a manipulovať s inými. Pevnosť však potrebuje steny, tak si nejaké vybuduješ. Sú nimi zdôvodnenia tvojich lží. Vieš, môžeš to robiť napríklad preto, aby si chránil niekoho, koho ľúbiš, aby si ho ušetril bolesti. A keď to funguje, jednoducho máš pocit, že je to tak správne..." (aj keď ma zabijete, neviem, odkiaľ to je)

"Aj môj zármutok sa prejavil až oneskorene... Osud je zlý, život rozmarný a hrozný, v prírode nejestvovala dobrota a rozum. Lenže dobrota a rozum sú v nás, v nás ľuďoch, s ktorými sa zahráva náhoda, a my môžeme byť silnejší ako príroda, ako osud, i keď len na krátky čas. A môžeme si byť blízko, keď treba, môžeme si s porozumením hľadieť do očí, môžeme sa milovať a žiť jeden druhému pre potechu.
A niekedy, keď temné hlbiny mlčia, môžeme ešte viac... Nemôžeme svoje srdce vytrhnúť zo života, no môžeme ho zušľachtiť a naučiť, aby sa povznieslo nad náhodu a nezlomilo ani pri pohľade na bolesť..." (Hesse: Gertrúda)

Moja posledná robota. Len aby som sa tam dostala, ehm.

Ešte jedna vec. Otec mi prišiel do izby, včera podvečer. "Dobre robíš to, čo robíš. Hrať na city."


A to je asi všetko.
Žijte blaze.