Vytrhnuté z kontextu

(Ani neviem, ako to vzniklo. Ani neviem, prečo. Len som chcela. Veľmi. Nemá to názov, pôvodne časť divadelnej hry, ale nevedela by som vytvoriť dlhší dej. Čítajte.)

           Pár vychádza von z rozhýbanej masy ľudí v lokálnom bare pre študentov. Oprú sa o stenu, s pivom v ruke, alkohol im mení pohyby podľa vlastnej vôle a nebolo je sfarbené prírodným ohňostrojom. V rukách držia poloplné fľaše piva, jeho arómu majú vo vlasoch vpletenú i s cigaretovým zápachom. Je rušno o jednej v noci, je čas na pády a vzlety, je čas ututlať či odkryť ťaživé bremená, ktoré si v sebe nechávame, lebo inú možnosť nevidíme a chceme trpieť. Dievča – ešte len dievča! – sa k nemu nahne.

„Vieš, po tom všetkom... odriekaní a odvrhnutých predpovedí by som chcela vedieť, ako chutia tvoje pery.“

Odmlka.

„Tie časy sú už dávno preč, sama to veľmi dobre vieš.“

Ďalšie ticho.

„Len jediný. Za všetku tú bolesť a výčitky, ktoré sme si nedokázali povedať do očí. Za všetko, čo mohlo byť. Za jedno správne rozhodnutie spomedzi stovky zlých.“

„Nemôžem. Nechápeš? Nemôžem.“

„Si zamilovaný, rozumiem.“

„O to nejde...“

Obzerajúc sa po okoloidúcich, schovajú sa viac do tieňa. Strach z odhalenia.

„A o čo potom ide??“ Rozhorčene pred neho predstúpi vo vysokých topánkach, nie, nevie v tom chodiť. Kozliatko.

„Že som bol z teba na prášky! Počuješ? Zavrhol som ťa, nenávidel som ťa, nevedel som prečo. A po čase chceš odo mňa toto? Keď tak veľmi dávno si to mohla mať, mohol som ti celý patriť?“

„Viem, že to všetko je preč! Ale bol si... ako nesplnený sen, sakra! Nemôžem mať taký? Nemôžeš mi spraviť radosť? Možno to ani radosť nebude. Len ťa chcem cítiť. Ako nikdy predtým, lebo isté okolnosti nám to nedovolili.“

„Sama si si ma k telu nepustila.“

„To je jedno. Chcem teraz len jeden bozk. Na celý život jeden bozk. Budeme sa tváriť, že sa stal vtedy tam. Ak ty nikomu nič nepovieš, nikto sa o tom nedozvie.“

„Hnusná manipulátorka.“ povie jej.

„Nechceš to?“

„Ja neviem.“

„Keby som nebola opitá, ani ti do tváre nepozriem.“

„Veď práve. Ignoruješ ma, ale toto po mne chceš.“

„Ani nevieš, aké veľké veci ľudia vymýšľajú, aby zakryli svoje ozajstné pocity. A teraz, pobozkaj ma. Predstav si situáciu spred niekoľkých rokov, keď sme sa ešte len spoznávali a už nikdy o sebe toľko veľa nevedeli.“ Prídu k sebe bližšie.

„Nechcem v sebe vzbudiť to, čo som cítil vtedy.“

„Na minútu?“

„Aj to je veľa.“

„Zvládol si ma raz, nie? Teraz si šťastne zadaný, nemáš sa prečo trápiť. Môžeš si myslieť, že to bol len opilecký úlet, nemusíš nad tým vôbec premýšľať. Veci sa nezmenia. Nestoja na tomto jednom malom bode.“

„Máš pravdu,“ chytí ju za pás, pritiahne k tvári a vdychuje jej vôňu miešaných pocitov dnešnej noci, „Tak, maj sa. Vidíme sa nikdy. Keď to skončí, odídem preč a ty sa choď baviť. Počul som, že sa sťahuješ. Verím, že si sny splníš. Teraz sa vráťme do minulosti, aby sme odstránili všetku budúcnosť.“

„Krásna posledná reč, ako v Hviezdnych vojnách.“

„Ty si bola na toto vždy expert.“

„Aj na zvrat situácii. Pobozkaj ma už.“