Nostalgia.

/Toto som robila asi posledných 15 minút./

Chýba mi Wales, anglické raňajky, kravy a prehánky. Chýba mi sedenie na mokrom kopci a pod fotogenickým stromom. Chýba mi scenéria slnečná, no vzápätí upršaná. Chýbajú mi ovečky a minikúpre a amíci a červený klavír.

Tak sa mi chcelo kresliť. Upozorňujem, nie som maliarka a asi nikdy nebudem, len ma to v tejto (tamtej) chvíli chytilo a bavilo ma to. Je to zvláštne a je vidieť, že som amatér ako lusk. Ale cigaretka sa mi podarila. :D

Asi budem kresliť častejšie, už mi totiž chýba uzavrieť len španielčinu, na čo sa dám, keď vyzdraviem, a potom voľníčko, voľno.

Bojím sa budúcnosti, no s tým nič nenarobím.

P.S. Dnes sme predávali časopis a ani si neviete, ako ma tá sprostá píp píp píp píp škola a sprostí píp píp píp ľudia v nej naštvali. Neznášam tú učiteľku, hnusí sa mi už len jej pošahané meno. Áno, prišla som do školy chorá, no a čo? Nebola som na vyučovaní a mám ospravedlnenku. To, že som prišla, bol len šľachetný čin voči Redakčnej rade, ktorú nemal kto usmerniť a podporiť. Ako by to bolo, keby šéfredaktor nebol v škole počas jediného predaja časopisu - jeho, ich diela - za jeden sprostý polrok? Mala som si vybrať - Ísť domov, alebo zajtra prísť do školy.

Ja nechápem ich logike.

A dnes som chcela byť na Cante, vypočuť si dojmy dirigentove z koncertu, ale čo už.

Príbeh dnešného rána

Zobudila som sa o štvrtej na začínajúcu bolesť. Ja sprostá som si povedala, že to zvládnem.

Zobudila som sa o dve hodiny na to, bolesť som už nezvládala a utekajúc do kuchyne som mala na mysli len lieky proti bolesti.

Bohužiaľ, neskoro.

Ocitla som sa zavesená na záchodovej mise. Našťastie s mojou poslednou záľubou v nejedení som ani nemala čo vyvrátiť, takže som celá ako zmoknuté kura sedela na studených kachliach, ledva dýchala, krvácalo zo mňa a modlila som sa, nech odpadnem.

Chcela som od rodičov, aby mi záchranku zavolali, no nič. Že: "Tá sa volá v ohrození života." Čo som asi nebola. A silu na dostavenie sa do nemocnice som taktiež nemala. Veď som sa nevládala ani postaviť.

Hrýzla som si od bolesti do ruky, keď som ešte vládala. Potom som len stonala, hodená na posteli ako posledná handra. Triasla som sa, aj keď som ležala pod dekou, ruky aj nohy mi začali drevenieť.

Taká menšia agónia, ale stále som si vravela, že sa stávajú aj horšie veci.

Ale verte mi, tentokrát som nebola pripravená a bolesť bola taká silná, že keď ustupovala, cítila som sa ako v nebi.

Koniec

P.S. Keby som s niekým žila a toto musel so mnou zažívať, veľmi by som si to vyčítala.

You know, I am sick.