Príbeh dnešného rána

Zobudila som sa o štvrtej na začínajúcu bolesť. Ja sprostá som si povedala, že to zvládnem.

Zobudila som sa o dve hodiny na to, bolesť som už nezvládala a utekajúc do kuchyne som mala na mysli len lieky proti bolesti.

Bohužiaľ, neskoro.

Ocitla som sa zavesená na záchodovej mise. Našťastie s mojou poslednou záľubou v nejedení som ani nemala čo vyvrátiť, takže som celá ako zmoknuté kura sedela na studených kachliach, ledva dýchala, krvácalo zo mňa a modlila som sa, nech odpadnem.

Chcela som od rodičov, aby mi záchranku zavolali, no nič. Že: "Tá sa volá v ohrození života." Čo som asi nebola. A silu na dostavenie sa do nemocnice som taktiež nemala. Veď som sa nevládala ani postaviť.

Hrýzla som si od bolesti do ruky, keď som ešte vládala. Potom som len stonala, hodená na posteli ako posledná handra. Triasla som sa, aj keď som ležala pod dekou, ruky aj nohy mi začali drevenieť.

Taká menšia agónia, ale stále som si vravela, že sa stávajú aj horšie veci.

Ale verte mi, tentokrát som nebola pripravená a bolesť bola taká silná, že keď ustupovala, cítila som sa ako v nebi.

Koniec

P.S. Keby som s niekým žila a toto musel so mnou zažívať, veľmi by som si to vyčítala.