Just something unimportant

 

Bu, bu, bu! Neuveríte mi, ale práve sedím v trápnej škole za trápnym compom v trápny deň maturít, kedy sme mohli napríklad trápne sedieť/spať/ležať doma na zadkoch. Je mi ľúto maturantov, ale verím, že to zvládnu lepšie ako ja moje včerajšie prípravy na dnes - žiadne. Muchachá, badass. Čo už, veď som bola na Opere v novej budove národného divadla a bol to veľmi pôsobivý a vrytia-do-pamäti-hodný večer, kto by sa teda pri všetkej svojej počestnosti po tejto akcii ešte aj unúval prechystať si veci na ďalší deň, v ktorý vlastne ani nič nepotrebuje?

Len sa rozhliadnem a vidím do obrazoviek niekoľkých svojich spolužiakov, nesúdiac ich v tejto chvíli. Väčšinou majú zapnutý FB, hrajú hry (pochopíte, že niekto hrá Tetris? Okej, okej, nič proti), ale nájde sa aj 9gag-ica, bloggerica a mám z toho priemernú až žiadnu radosť. Zapojila som si slúchadlá do compu a počúvam niečo z youtube, žijem si svoje, idem si svoje, je to fajn. Po tejto hodine sa čakáme s Milým PRED jedálňou a bude mi fajn. Asi ideme na výlet do Nitry.
...
...
Áno, a práve mi zlyhal comp, lebo som sa snažila o dosadenie dvoch ultra miniatúúúrnych obráštekov do blogu, akosi boli až príliš miniatúrne... Nevermind. Asi to tiež zalomím v svete online hier, ktoré mi nič nedávajú, len podporujú moju už aj tak rozvinutú demenciu ("paciencia").

Oks, majte sa.

A počúvajte dobrú hudbu, nie sračky

... A bude sa mi snívať niečo príjemné.

Naozaj sa mi sem nechce písať nič osobné, preto len... nebudem písať nič.

Idem radšej žiť, alebo zomrieť nad zošitom Geografie.

Som detinská a nepripravená (viď trápne články tohto blogu), ale teším sa na zajtrajšok.

Prečo mám pocit, že všetko za niečo stojí, aj keď to nestojí vôbec za nič?

Prečo sú slová úplne zbytočné a strácajú význam.

Názov článku je autentický s názvom jednej poviedky, ktoré (bol to zväzok) som včera večer dočítala.

Teraz čítam Franza Kafku, zatiaľ ma to neuchvátilo, pravdupovediac je to pekná nuda.

Smile

Nechce sa mi vyťukávať pseudočlánok, idem radšej čítať. Zajtra Blava, vlakom. :)

Práve som zjedla poslednú karamelku.

        Nikdy by som na začiatku tohto dňa nepovedala, že stihnem zrealizovať toľko dlho odkladaných povinností, dlho odkladaných zábavných a kreatívnych činností a všetka táto nahromadená kopa niečoho sa stihne stať v túto osudnú, rôznorodú sobotu.

Po sto rokoch, zlých rokoch, dobrých rokoch, storočiach, kedy si prach voľne a bez kontroly dopadal na poličky, sviečky, sošky (ktorých by som sa rada zbavila) u mňa v izbe, som vzala mokrú handru a vyhubila aspoň niekoľko malých sivých kúdolov, ktoré mi už trocha začínali prekážať. Nikto iný by to za mňa neurobil, Santa Claus na takýto spôsob žiaľ nefunguje, a keďže moja myseľ zavrhla myšlienky typu "Nechce sa mi", "Je to zbytočné", "Chcem robiť niečo iné" (tlieskajte mi), podarilo sa mi upratať si, umyť celý panelák tak, ako to mám robiť každý týždeň, stihla som si čítať, mame ošúpať zemiaky, cvičiť na klavíri, naladiť si gitaru a najmä - konečne som si vyrobila tričko! Po tomto moje srdce dlho plesalo (konkrétne od koncertu vo Viedni, 26.11.). Cítim pýchu pri pohľade na svoje dielo. Síce čiary nie sú rovné, nie je to to najdokonalejšie, čo uzrelo svetlo tohto sveta, ale je to môj výtvor, moje dieťa a mám ho rada. A ani fľaky od nejakej hnedej omáčky mi nezabránia, aby som ho nosila do školy!

/Potešil by ma váš názor :)/