[0.5]
Daydream alebo v Takomto žijem svete
13.1.2012, © 2012, Guess Who
Toto nie je čítanie na dlhé chvíle, keď sa na to nesústredíte. A určite by ste to nemali čítať, keď sa necítite... približne ako ja, keď som to písala. Je v tom zvláštna zmes mnohých myšlienok v krátkom slede, jeden po druhom... obraze v jednom celku. Je to zvláštne.
Ďakujem niekomu za hudbu. Inšpiruje ma. (myslené všeobecne i konkrétne, ja viem, že by ste to nevedeli, keby som to nenapísala)
Fakt mám z toho zvláštny pocit.
A nerozumiem tomu v určitých momentoch.
... Nerozumiem sebe?
Hudba: This & This One
V neurčitom stave ľahkej levitácie a vznášaní sa v myšlienkach kráča za nosom, kam ju nohy a nejaká skrytá mapa v hlave vedie. Tma a sneh. Zima, skrehnuté ruky, skoro žiadny cit v nich, zimomriavky. Pohodí vlasmi, ktoré hneď silný vietor vpletie do svojich plánov, atramentové nebo a niekoľko vzdialených hviezd v určitých útvaroch jej robia vrásky na čele. Obláčiky dychu a zamrznutý pohľad v jazere.
Kráča, aj keď ju vietor bije do tváre päsťami víchric.
Je silná, vie, že svoju púť dokoná, zakončí, úspešne odtne niečo chorobné, čo ju vysávalo, ničilo a nútilo lízať zem vyplazeným jazykom, vie, že všetko ide preč.
Vracia sa krv do tela, púčika, začína žiť v meravosti svojich myšlienok.
Len nedávno našla cestu k vysnívanému úniku. Nasledovala odrobinky chleba, privádzajúce zblúdilých na cestu k perníkovej chalúpke, kde býva nepríjemná a zlomená pani so silným apetítom. Žerie srdcia.
Naučiť sa kúzla čarodejnice, ovládané silou mysle a očným kontaktom, síce trvalo niekoľko tekutých minút, neurčito si podávajúce kľučku na dverách jej duše, ale Červený kríž už viac pre ňu nemá vhodné liečivo. Ani náplasť.
Umŕtvenie a lep.
Exitus.
Nasleduje jej krivý, smilný príklad, uvarí smolu v hlbokom kotli, a keď príde šanca na zázrak, vnorí sa do kotla a uvarí sa. Zohriať totiž vlastné srdce dá oveľa viac námahy, ako sa pažravo načiahnuť po bezbranných úbožiatkach iných ľudí, len tak pohodených na ulici. Pulzujú a kričia o samote. Nočné sonáty, budiace zo sna. Rev leví v slzách sloních.
Despotická a všetko rúcajúca depresia zo samoty iných ľudí pichá pri srdci.
Ide? Ešte stále stojí na nohách? Mieri niekam? Quo vadis? Carpe diem. Zmocni sa seba, zmocni sa ma. Opantávaj.
Ak žiješ v písmenkách, žiješ. Viac. Mnoho. Veľmi. Tisíckrát.
Namočila si ruky do studenej vody v potôčiku, kde nevie, ako sa dostala. No inštinkt... inštinkt minulosti jej zmienil v hlávke, že je dobrý nápad, mihnúť sa na priehrade, kde filtruje a rozdeľuje pocity zvonku aj zvnútra. Máča sa aj v rukavičkách, nevedno prečo, ľudia robia hlúpe veci. Stále a veky vekúce. Chce zmeniť koryto rieky zatiaľ neznámym spôsobom, no vie, že ak máš peniaze, dajú sa aj dimenzie prepájať, prenášať... Časom plytvať.
Najradšej by holou dlaňou zastavila vietor.
