Nie, že by som toho mala plné zuby, kdežé...
Približne o piatej som si dnes začala nadávať, aká som ja hlúpa, prečo som len šla do školského časopisu, keď mi to má len ďalšie infarkty prinášať. Sprostý Corel X5, sprostý starý comp, sprosté nové šaty, sprostí ľudia, sprosté všetko, zabrzdené!
Najradšej by som zo seba všetku zlosť nejak odstránila, ale keby to šlo, však... Nikde nikto, komu by som sa mohla zdôveriť, môžem len napísať trápny článok na trápny blog, nedokážem sa sústrediť na čítanie, na grafiku, spať ísť ešte nemôžem, pre tento jediný krát si želám, aby som vedela vyskočiť z kože.
Počúvam: Alice In Chains
A už to nezvládam. Tú slizkú pretvárku, že sme akože rodina. Potriasajú mi rukou pri výročí narodenia, ale... nič z toho nemám. Chcem to len mať rýchlo za sebou, zaliezť do izby, odlepiť nálepky z kníh, ktoré som si kúpila a zabudnúť, že sa vôbec niečo také stalo. Myslí však, že ono je to zle vo mne. Že vo mne sa to pokazilo. Možno to aj myslia úprimne, ale ja už im to neverím. Neverím a nie a nie a nie. Ktovie, kedy si to posrali, kedy som sa zaťala, kedy to pre nich u mňa skončilo... A to dnešné nakupovanie s matkou. Dovoľte mi zasmiať sa. Silené tridsaťsekundové (sekunda) rozhovory, žiaden previnilý pocit, ale zvládla som to. Najprv som počúvala rádio a potom som "nechtiac" blúdila po obchode. Sama. A vyberala si. A skúšala. A hovorila: "Ale sú dobré, zober si ich.", "Pekné.", "Fakt dobré."
Irónia...
Nevyčítajte mi potom, že chcem odísť. Preč a ďaleko.
P.S. Mám nový kabát. Približne podobajúci sa tomuto.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára