Ehm...
Sama doma, premýšľam nad tým, ako som prišla o schopnosť písať aspoň niečo. Narozdiel od terajšieho vysedávania pred compom s absolútne nulovým výsledkom pred rokom bolo všetko inak. Vlastne... možno aj pred polrokom. Vtedy som pravidelne prispievala na blog, každý večer písala do zápisníka, mala čo povedať. Teraz... prišla kríza.
Žiadne slová, a aj keď to úboho skúsim, nič zo mňa nevylezie. Smiali by ste sa, aké primitívne rýmy to boli. A lá platonicky zamilovaná 14-ka, ktorá vyplakáva nad svojím osudom :D Cítim sa z toho trápne, kam som to klesla, pre Božie oči a Merlinovu bradu...
A pritom dnes bol aký plodný deň! Deň plný múdrych hlášok ani vystrihnutých z filmu a pozliepaných na ružovo zapadajúcom slnku a sivých obláčikoch.
"Vieš, že keď som dnes tu s tebou, je to ako objavovanie samej seba."
"Som tu vždy pre teba..."
"Máš kapesník? "Nie." "Tak to preto plačeš." Podám jej. "Vidíš, som tu vždy pre teba."
A potom sme si zabahnili topánky.
S kamarátkou sme na to asi ale prišli. Je to škola, čo nás každý deň terorizuje a ničí naše pseudoumelecké (aspoň v mojom prípade) bunky, ktoré sa zrodili v dobách nazývanej aj Doba Temna. :D
A teraz, cez prázdniny, keď sa na to človek konečne môže sústrediť, mu na um nezíde nič iné, len nejaké poučky, rovnice, nerovnice, grafy, funkcie, roztoky, peripetie, etc... Sodoma Gomora.
Mám chuť na zmenu profilu,
Carpe Noctum (Noctem). :)
Ďakujem. =)
OdpovedaťOdstrániťAj za kapesník.