Keby som sa do jesene nezosobnila, nepretočila guľkami prestrieľaný kabát, asi by mi bolo smutno, clivo, ťaživo, nedôstojne, zlomene, zúfalo, rozžialene, bôľne, elegicky. No teraz, necítim nič. Doľahla na mňa tichá, pasívna depresia ako nočný sneh na prázdne uličky Trnavy. Mokvá mi pravá topánka a odmŕza ľavá ruka. Ľudia po ľuďoch hádžu pohármi, kmášu sa za vlasy a bolí dívať sa. Vyškriabte mi oči. Predajte mi konečne ten Herák. Zlikvidujte ma ako to vy viete.
Včerajšok prebehol ako na filmovom plátne, na divadelnej opone. Som len divák.
Vidím šťastie a ohne, zapaľujúce sa podľa miery a zhasínajúce podľa miery. Teplý čajík, koláčiky. Pater noster. Grcky. Večierkové olizovačky. Postavu v tieni. Mňa v mikulášskej čiapke. Dobrá pikovina.
Protiklad.
Nemám vám čo nové povedať. Preto som sa odmlčala a tento pseudočlánok je len z povinnosti. Nerada nechávam tento blog chátrať, je v ňom totiž niečo viac ako ja. Ste v ňom vy. A takých si vás nechávam, tak, ako to vidím a cítim a aby to tak bolo aj zostalo.
Som rada, že píšeš, aj keď je to len z povinnosti, lebo dokážeš aj jednoduchý obyčajný deň podať vždy zaujímavo. :)
OdpovedaťOdstrániť