Yoru ni hisomu yasashisa.
V tejto tme, ani nevie kde.
Prečo, keď sa dívam na prsty, vidím vo dvoje?
Náruče hliny.
Ústa zapchané nimi.
Objímam samu seba.
Ani tie najkrajšie šaty sveta
nie sú záchrannou vestou.
Mala by som sa poučiť. Už konečne. Zabudnúť na seba. Nefunguje. Vždy, keď tak veľmi chce, nič nepomáha. Obarenie, podchladenie, hnus aj sladkosť. Zapamätaj si ma, dážď, už nebudem iná. Vonkajšok a jeho zárezy je len nutné zlo. Ako inak žiť, povedzte, ak nie pretvárkou. Šťastie mi nikdy nepatrilo, šťastie ako životný partner prichádza v noci, milenec. Podá do rúk nite, vezme bozk, dvermi tresne a prach sa rozvíri. Pánty škrípu ako zuby, neznášam hnev, nenávidím, keď musím byť trpká, nenávidím, keď sa tým musím chrániť, nenávidím, keď musím hltať, lebo osud je už raz taký, pritlačí ťa k stene, zaviaže ruky, zakmáše za vlasy a teraz otvor ústa. Nútenie, stredobod uvažovania, nastoknem na kôl, nech si plápolá vo vetre, ohník nešťastia, skazy. Pukám si kĺby na rukách, mám pocit, že dnes v posteli budú hľadať. Roztečiem sa po pahrebe ako ucelený pás sĺz, každého márnomyseľnosť raz zatrasie existenciou, čo bolí, bolí. Niekedy si prajem nejesť, nepiť, nespať, neísť, nevykonávať, nebyť, je to šialené, skákanie cez švihadlo a detské časy na Prašáku. Nikdy som sa nevydržala držať na rukách zavesená dlhšie ako niekoľko sekúnd. Potom padnem na betón a rozbijem si hubu ako profesionál. Ešteže to nebýva tak vysoko. Nemierim však ta? Vravievam si, že chcem viac. Čo je to viac? Čo je to, aký je ten pocit, čo ma nasýti? Kde si? Kde ťa mám hľadať? Ako vyzeráš a prečo nechceš hľadať aj ty mňa? Uviazol si? Aj ja som niekde zastrčená? Aké to je, keď prídeš? Aké to je, keď chceš prísť a (ne)prídeš? Zíde mi to na um vždy v pohybe. Bežím, rečním, veziem sa v aute. A zrazu.
Nutné zlo.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára