1.

Je to o ľuďoch, hej. O ľuďoch. Snáď.
Neviem.
Asi ešte snívam.
Vidíme sa o rok, Lietko.
Skôr Nebezpečné léto.

Moruše, čučoriedky a maliny.
Jahôdkové pehy a pery.
Pena dní zlízaná.

Ešte stále sa vidím vo vertikálnom pohybe.
Kde? Kde?
Na kraji Perníkového lesa a Perníkovej chalúpky.
Pekne dvojzmyselné, pre veľké aj malé deti.

Biele aj červené víno.
Farba a trpkosť.
Otcovia neradi pijú sladké.
Ale my si necháme ľahko poblázniť hlavu, ešte nedozretú.
Veruže nás málo ťahali za uši!

Ešte sa mi nechce ísť spať.
Tiež som také malé dievčatko.
Do náruživej náruče ako do ostnatých kríkov ma ťahá. (Ani neviem, ako to myslím, ale skočila by som)

Ráno... ráno bude iné.
Presne také iné ako celé prázdniny.
Horúce kakao, káva alebo čaj rozvonia sa po byte, rozvinie sa ako neviditeľný kvet, hneď na ráno, hneď na duše nevinné.
Teším sa na zmenu môjho pohľadu v praxi.
Nechcem v tomto článku škaredé slová.

Slovíčka uleteli ako lastovičky.
Schovali sa do zápalkovej škatuľky a či ich znovu nájdeme, rozhodnú sa samy.
Vidím dlhý papyrus a potom v diaľke noty.
Neviem, čo to splietam.

Dúfam, že ma vezmete k sebe.
A ak toto nie je túžba, po ktorej prahnem, chcem aspoň samu seba.

Veľké brilianty ako očné buľvy a kryštálové gule.
Tak sa cítim.
Ako sklo, sklená, zo skla.
Viac-menej.

Zajtra sukňa, sveter a tenisky.
Pohodlie a nik ma nepresvedčí, že som nedospelá.
Lebo - pravdupovediac - načo by mi to bolo?