29. Te lo creo.

Funny games.
Yoru ni hisomu yasashisa.
V tejto tme, ani nevie kde.
Prečo, keď sa dívam na prsty, vidím vo dvoje?
Náruče hliny.
Ústa zapchané nimi.
Objímam samu seba.
Ani tie najkrajšie šaty sveta
nie sú záchrannou vestou.

Mala by som sa poučiť. Už konečne. Zabudnúť na seba. Nefunguje. Vždy, keď tak veľmi chce, nič nepomáha. Obarenie, podchladenie, hnus aj sladkosť. Zapamätaj si ma, dážď, už nebudem iná. Vonkajšok a jeho zárezy je len nutné zlo. Ako inak žiť, povedzte, ak nie pretvárkou. Šťastie mi nikdy nepatrilo, šťastie ako životný partner prichádza v noci, milenec. Podá do rúk nite, vezme bozk, dvermi tresne a prach sa rozvíri. Pánty škrípu ako zuby, neznášam hnev, nenávidím, keď musím byť trpká, nenávidím, keď sa tým musím chrániť, nenávidím, keď musím hltať, lebo osud je už raz taký, pritlačí ťa k stene, zaviaže ruky, zakmáše za vlasy a teraz otvor ústa. Nútenie, stredobod uvažovania, nastoknem na kôl, nech si plápolá vo vetre, ohník nešťastia, skazy. Pukám si kĺby na rukách, mám pocit, že dnes v posteli budú hľadať. Roztečiem sa po pahrebe ako ucelený pás sĺz, každého márnomyseľnosť raz zatrasie existenciou, čo bolí, bolí. Niekedy si prajem nejesť, nepiť, nespať, neísť, nevykonávať, nebyť, je to šialené, skákanie cez švihadlo a detské časy na Prašáku. Nikdy som sa nevydržala držať na rukách zavesená dlhšie ako niekoľko sekúnd. Potom padnem na betón a rozbijem si hubu ako profesionál. Ešteže to nebýva tak vysoko. Nemierim však ta? Vravievam si, že chcem viac. Čo je to viac? Čo je to, aký je ten pocit, čo ma nasýti? Kde si? Kde ťa mám hľadať? Ako vyzeráš a prečo nechceš hľadať aj ty mňa? Uviazol si? Aj ja som niekde zastrčená? Aké to je, keď prídeš? Aké to je, keď chceš prísť a (ne)prídeš? Zíde mi to na um vždy v pohybe. Bežím, rečním, veziem sa v aute. A zrazu.

Nutné zlo.

22. Are you fucking serious?

Čudné, čudné rána.
Bez úvodu, všetko kráka ako vrana.
Rozmýšľam zas o tom, ako si vyjdem na výlet.
Kto so mnou pôjde vláčikom púšťať šarkana do Bratislavy?
Budem si to pamätať do konca života.
Sťahujem sa.
Dnes sa mi snívalo, že keď som otvorila okná, vonku snežilo.
Naozaj bude už len zima?
Duševne amputovaná a akoby otrávená.
V polovici medzi snom a smrťou.
Najradšej by som si usekla aj iné časti môjho Ja. Zavadzajú mi, sakra.

Do riti so všetkým, chcem ísť domov.
Chcem sa prestať cykliť, chcem sa nechať odviať, chcem sa založiť do knihy.
Už nechcem zmývať kvapku krvi zo šiat - vodou sa krv aj tak rozpije.

Aspoň viem, že sa moja odolnosť voči alkoholu zlepšila.

15. Jesenný zádrap, pecka s Kurtem.

Málo slov, ktoré mi stačia:
- aj poháre básnia.
- práca šľachtí.
- cez tento víkend som pochodila a pochopila svety.
- napríklad aké je to behať na nohách od desiatej do pol jednej v noci.
- aké je pracovať za barovým pultom a usmievať sa pri vykladaní a nakladaní umývačky (creepy?)
- aké to je, obslúžiť priateľov, popriať im všetko dobré a vypiť si pohár bieleho vína.
- ale najlepšie, najlepší bol pocit pri dostávaní z prepitného pre čašníkov.
- občas človeka poteší aj malá bankovka.
- a milé slovo, že mu to šlo.
- alebo rýchlosť, akou som dokázala zahltiť okná majiteľov áut.
- ako som vyfajčila dvoch jointov a ako som zabalila človiečika do vaty.
- nejarmočne prežitý víkend, ani neľutujem.
- zistila som, že z niektorých vecí som už vyrástla.
- príde mi nezaujímavé navštevovať Rock n Roll párty - zunujú mi už dávno ohrané pesničky a opiť sa môžem skoro kdekoľvek na svete.
- a sledovať opitých ľudí? To ma už dávno nebaví.
- a piť, aby som ich dobehla? Asi tiež nie.
- asi už chcem trocha viac.
- trocha viac všetkého.
- chcem, aby boli moji rodičia šťastní. S kýmkoľvek. Nechcem už vidieť ubitú tvár a arogantný pohľad.
- je mi z toho ťažko.
- och, dotyky.
- odmietam.
- bolí ma snáď všetko, rozrezala som si ruku (hyperbola) a svalovicu mám aj tam, kde nemám svaly.
- okrem práce som nevykonala nič prospešné.
- Pavor nocturnus!!
- v starom týždni sa mi páčil článok, ktorého hlavnou osobou bol Kurt, ktorý je tu furt.
- a jablká sú nerestné a hriešne.
- a teraz neviem, čo so sebou.
- keď niečo robím, aspoň som šťastná. Iba keď nemám prácu, veľa premýšľam a mám čas podľahnúť depresii. Alebo šlo o vytrženie z prvej noci?
- stratila som kúzlo.
- a zhasla mi žiarovka.
- príprava na ďalší týždeň, renovácie a dychové cvičenia. Pomoc, nech sa neutopím.
- toľko povinností, tak bezhlavo za nimi.
- ach, kde si?

9. As if nothing really matters

Let me go.
Niečo sa mi nezdá.
Kde je tá cesta, nech nemusím riešiť prehrešok voči spoločenským konvenciám, z ktorých mi je pekne na grcanie.
Nehodná na zapálenie.
Akoby sa mi nebo vysmievalo. Alebo sa snažilo naznačiť, že nie sme si všetci tak prekliato vzdialení a nepodobní, nehynieme odlišne, avšak, je smrť jedinou? (Myšlienka od Válka)
Už si viac nenaletím.
Humánne sa odstrelím a povesím na jabloň, tak sa to robievalo a robí doteraz. Metaforicky, samozrejme.
Každý deň miesto pokrokové a revolučné. Alebo ani nie.
Sedím v pomykove, vonia kokos a orchidey.
Absurdné, užívanie dňa na balkóne.
Obdivujem nezaťažených ľudí, mňa to dnes výnimočne k zemi na nebi ťahá. Anička vie, aj jej slivkové koblihy.
Bezočivo som si ukradla, mrška.

8. Sapere aude.

Nech je verejným tajomstvom,

že som skrátila dĺžku svojich vlasov.

Pár dní nepíšem a už strácam niť. Páči sa mi, keď nemusím úpenlivo premýšľať nad tým, o čom by som mala písať. Mám rada, keď si sadnem a príde všetko samo.

Najhoršie na týchto dňoch je môj zdravotný stav, veľmi zlý, stále spím, stále ma niečo bolí. Mám to, čo som chcela predsa. Moje depkárčenie sa pretransformovalo z neschopnosti komunikácie a apatie do problémov so zaspávaním, do neschopnosti počas dňa nespať a navyše mať pritom naozaj pôvabné sny (irony).

Divím sa, odkiaľ sa tie sny berú.

Pri prebúdzaní sa z prvého sna som plakala. Snáď to nik nepočul.

Chcela som to niekomu povedať, ale, zas a znova, bolo to príliš hlúpe na zdieľanie.

"To, čo je viac ako láska, je totiž mlčanie plné porozumenia..." (L. Mňačko, Ako chutí moc) 

Užila som si spievanie, konečne som sa cítila bezstarostne a spokojne, stojac na pódiu pred niekoľkými ľuďmi. Nebolo ich veľa, ale o nich ani nešlo.

Žiť sa musí, najmä ak je všetko na nič.

A máte veľa pochybností.

A vravíte si, že niektoré veci nesmiete spraviť.

Ale ja som šťastná a zmätená zároveň.

Niečo ako vo filme The Perks of Being a Wallflower.

5. Vlasy Asi.

Stará fotka ako Praha, symbolizuje dnešný deň.

Rozlúčila som sa,

vážim si priateľov

a veľa premýšľam, čo so sebou.

Som unavená, ale majte sa pekne. :)

4. Život je próza.

Ako kašeľ,
trhá mi aj iné miesta.
Ako papier,
zaleskla sa krehká hviezda.

Dnes som zažila zvláštne vstávanie z popola. Začalo to oslovením, skončilo úsmevom. Ani som nevedela, aká som bola hlúpa. Namočený chlieb z polievky už nevylovíš, inak povedané, nestaraj sa o niečo, čo už nezachrániš. Je to ako kráčať po vyprahnutom kraji, bosými nohami po popukanej púšti bez piesku. Nemá mi čo štekliť nohy, iba metafory.

Aké poklady máme na škole a aké sa stratili. Možno naozaj patrím k tým okolo učebne na treťom poschodí. Aj keď občas neviem, kam sa zaradiť. Tentokrát som sa cítila prijatá. Plná. Cítila som zadosťučinenie a žiadne vlastné pričinenie. Len som videla, že to chápu. Aj keď by som to rada pochopila i ja.

Neskáčem teraz od radosti, zaľahla na mňa únava. Po preváľanom lete mi je ťažko písať matematiku. Najradšej by som ju vylúčila a diskvalifikovala za prelogičtenosť a praštenosť. Radšej by som jazyčnila a pitvala a prehlasovala. Tak ľahko stratím odhodlanie, keď nemám motiváciu. Ale aspoň mám nad sebou Maturitu ako Damoklov meč, aj keď každý vraví, že je to malina. Ale po vojne je každý vojak generálom.

Chcela by som život ako báseň. Chcela by som sa pohrávať v rytme, zakúsiť len sladké melódie či ostrú kakofóniu, ak nadíde čas na zmenu. Chcela by som vidieť a cítiť ako básne, ako ľudia a svet v básni je inak sfarbený. Znejú tam iné tóny, rastú iné kvety. Aj keď sa možno zdá, že zrkadlia realitu. Chcela by som svet jednoduchý ako rýmovačku.

Ale život je próza. Občas ťažkopádny, občas horkokrvný, občas pálivý a občas vykrútený ako dáždnik v búrke. Občas príliš dlhý. A občas sa príliš dlho čaká na (šťastný?) koniec. Život nie je len obláčik nad hlavou, to by sme neboli takí dobití a doráňaní. Život nepotrebuje len tému (atmosféru), ale aj ideu. Nie ideál v niečom, ale v niečom ideál.

Život je tvrdý oriešok.

A jeden môj známy povedal, že každá veta začínajúca sa láska je..., život je... končí veľkým klišé.

Tak končím.

Verejne ďakujem osobe, ktorá nevie, že na ňu teraz myslím (teda, asi), za dnešný rozhovor. Inšpiroval.

A milej Brm, ktorá ma prišla pozrieť a podporiť.

(Už viem, odkiaľ poznám túto pesničku (: )

3. Láskaj

... od rozkoše máš barančeky na prstoch,
zvlnená koža koncov mi je dôkazom.
... v očiach iks-ypsilóny,
treba si ich vyočiť.
... ako chutí moc-
napäté nožnice.
... otázky na patológii,
20 per/cent(/ov).

Málo slov na toľko vĺn.
Bodaj by ste videli,
čo vidím ja.
Akoby mi niekto čaroval pred očami.
Povrch strechy,
nervózne vibrácie,
šuchnutia mikrofónom o záhyb šiat.
Skĺznutie dymu po voňavých vlasoch.
Záložky v učebnici biológie,
zakopnutie o schodisko.
Špirála na gitarovom sóle,
oči siamskej mačky
a rozdrvenie orechovej škrupiny v dlani.

Ach, fotky majáku skrz čiaru osudu.
Stačí málo,
vykričať zajakajúce postihy,
vtedy, keď sa prebudíš ráno,
bez váhy, budúcnosti,
no(-)viny.

2. Pavúky šťastia

Ceruzkou po prstoch,
nie bitka, ale obraz.
Hučí mi v hlavičke,
spievam si, spievam v zbore.
Teším sa na dni blížiace.
Možno budú šťastné.
Keď tu sedím a dve hodiny neodtŕham zrak od obrazovky,
znamená to, že vidím za hory a doly.
Nadchla som sa, konečne, pre nejaký odbor.
Len aby mi to zostalo.
Želám si ja aj ostatní blízki.

Zatiaľ len takto jemne,
ako pavúky,
ktoré mi dnes ušli pri zametaní.
Prinášajú šťastie, však?

1.

Je to o ľuďoch, hej. O ľuďoch. Snáď.
Neviem.
Asi ešte snívam.
Vidíme sa o rok, Lietko.
Skôr Nebezpečné léto.

Moruše, čučoriedky a maliny.
Jahôdkové pehy a pery.
Pena dní zlízaná.

Ešte stále sa vidím vo vertikálnom pohybe.
Kde? Kde?
Na kraji Perníkového lesa a Perníkovej chalúpky.
Pekne dvojzmyselné, pre veľké aj malé deti.

Biele aj červené víno.
Farba a trpkosť.
Otcovia neradi pijú sladké.
Ale my si necháme ľahko poblázniť hlavu, ešte nedozretú.
Veruže nás málo ťahali za uši!

Ešte sa mi nechce ísť spať.
Tiež som také malé dievčatko.
Do náruživej náruče ako do ostnatých kríkov ma ťahá. (Ani neviem, ako to myslím, ale skočila by som)

Ráno... ráno bude iné.
Presne také iné ako celé prázdniny.
Horúce kakao, káva alebo čaj rozvonia sa po byte, rozvinie sa ako neviditeľný kvet, hneď na ráno, hneď na duše nevinné.
Teším sa na zmenu môjho pohľadu v praxi.
Nechcem v tomto článku škaredé slová.

Slovíčka uleteli ako lastovičky.
Schovali sa do zápalkovej škatuľky a či ich znovu nájdeme, rozhodnú sa samy.
Vidím dlhý papyrus a potom v diaľke noty.
Neviem, čo to splietam.

Dúfam, že ma vezmete k sebe.
A ak toto nie je túžba, po ktorej prahnem, chcem aspoň samu seba.

Veľké brilianty ako očné buľvy a kryštálové gule.
Tak sa cítim.
Ako sklo, sklená, zo skla.
Viac-menej.

Zajtra sukňa, sveter a tenisky.
Pohodlie a nik ma nepresvedčí, že som nedospelá.
Lebo - pravdupovediac - načo by mi to bolo?