Dreamlab: Kultúrny šok, Dublin

Onô Pohod(ičk)a prefrčala rýchlejšie ako metro na Marse, a zrazu som sa ocitla medzi dvoma svetmi, medzi letiskovým betónom a ťažkým 15 kilovým kufrom. Asi nie som jediná, čo si neuvedomuje zmenu, keď sa práve deje a berie ma so sebou. (Všimla som si, blogy teraz píšu o Pohode-Jahode, aj ja by som mohla - veď mi bolo skvele.)

Áno, okolo jednej hodiny poobede času mínus jeden od toho slovenského som sa už viezla írskou diaľnicou na sedadle spolujazdca, na ľavej strane vozidla, na ľavej strane vozovky, celá ľavá a zmätená, že za pár hodín som zmenila kožuch aj štát.

Je nezvyčajne teplo, tento a týždeň predtým sú ževraj najteplejšie za posledných 5 rokov. Ja sa nesťažujem. Po tridsiatich stupňoch na trenčianskom letisku mi dobre padne, keď sa klíma bude meniť postupne.

Čo som dnes zažila.

16,3 kilový kufor, ktorým mal mať 15, (sprosté kontroly) musela som si zredukovať počet tašiek na jednu, aj keď to nemalo žiadny účel, dojalo ma štartovanie lietadla (ono je to riadny šok, zaskočila som samu seba), videla som tunel z oblakov (v ktorom som si predstavovala kráčajúce postavy - tak by som si predstavovala mosty...).

(mega)Kultúrny šok prišiel hneď ako som sa ubytovala u tety, ktorá ma typický anglánsky semi-detached house (môžem neskôr aj odfotiť) a šli sme do nákupného centra po novú telefónnu kartu. Hej, mám teraz írske číslo, vybavovala som to s čechom, pracujúcim v O2 už 7 rokov (a ja som na tom prízvuku vedela, že je čech), prvýkrát som platila kartou. Šli sme sa najesť. O tomto zážitku sa mi nechce písať, možno nabudúce, v skratke - oni sa tam chodia nažrať na rodinný obed!

Kúpila som si topánky na behanie (/nehanie). Hej. Myslím to smrteľne vážne. A nezastaví ma ani úbohý stav mojej kondície. Teta mi ukázala neuveriteľný park len niekoľko minút od domu, kde môžem chodiť tráviť voľný čas, čo mi zostane pomimo ostatných aktivít (hlavne mojej malej milej sesternici, ktorá odkedy som prišla, chodí stále so mnou). Ako sme sa prechádzali, došlo mi, že toto sú pravé suburbs. Ako v tej pesničke od Arcade Fire.

Takže začínam zajtra. Držte mi palce.

(A nemôžem písať, lebo tá Malá je furt pri mne a neviem sa sústrediť...)

Lidl je tu rovnaký, je tu hezky, cítim trávu (môj ujo) a slobodu.

Ľuďom tu na veciach nezáleží, ak sa ich to priamo nedotýka. Ukázala mi to teta. Nekradne sa. Domáci majú peniaze, také veci ich vôbec netrápia. Takže ak niekto trebárs vezme knižku nálepkovú pre deti a nezaplatí, všetkým to je jedno.

Som tu len prvý deň a je to akoby na dva týždne.

Uvidíme, čo prinesie zajtrajšok, centrum Dublinu a prvé hodiny angliny (plus možno volunteer akcie).

Dobrú noc, vážení.