Dreamlab: Dublin dvojka

Každý deň zažijem niečo nové. Akoby som si odhryzla z koláča, ktorý mení svoje príchute.

V pondelok som sa stratene prechádzala novými uličkami, nič mi nič nehovorilo, neisto som kľučkovala pomedzi ľudí a len šla dopredu, lebo ak by som sa zastavila, neviem, čo by mohlo nasledovať. Bolo to však príjemné. Mala som chuť objavovať nové miesto, šibalsky si prezerať ľudí, obchody, stánky, zvieratá, oblečenie, stromy, oblohu, lampy a ulice, autobusy, iné dopravné prostriedky, všetko bolo nové (a ešte stále je, nemyslite si).

Zoznámila som sa s ľuďmi v mojich dvoch triedach, dokopy ich môže byť 25 a snažila som sa nejak zapadnúť. Všade veľa španielov, mrte španielov. Poľky poznám dve. Dvaja taliani. A to je všetko.

Mám pocit, že prešlo hrozne veľa dní, odkedy som prišla. Možno sa rátajú rýchlejšie, možno to robí tá nekonečná únava každodenná.

Cestujem totiž z okrajovej časti Dublinu, z Lucanu, do centra každý deň, trvá to 40 minút, stojí to 2,80€ a ešte ma čaká 10-20 minút kľučkovania pomedzi ľudí na hlavnej Grafton street + jej najbližších bratov.

Škola je dobre zariadená, ľudia sú príjemní. Máme Wi-Fi, lavice s držiakom pre pravákov (a aj dve pre ľavákov), máme aj klímu, ktorá sa výnimočne hodí. Naozaj, domáci sú úplne paf z tohto počasia.

Dostala som dve knihy, jednu Advanced na ráno a Upper Intermediate na poobede. Úprimne povedané, s tou druhou som ešte ani raz nepracovala. Vďaka nášmu učiteľovi, Stevenovi, s ktorým sa rada učím nové veci.

V utorok a v stredu som sa na obed (lebo mám skoro 2 hodiny času) prešla do známeho Stephen´s green. Rozľahlý park je veľmi príjemné miesto na zrelaxovanie a spapanie nabaleného obedu, vyskúšala som to. Počasie vtedy však bolo pod mrakom, takže som mala ešte bundu a nedalo sa lenivo ležať na trávičke, čo som si neskôr vynahradila... v St. Patrick parku vo štvrtok a piatok.

V jeden deň som si so sebou priniesla bagetky, čo mi pripravila teta a užívajúc si pohľad na ľudí, spokojne som si papkala. Keďže mám problém so spánkom, na chvíľu som si ľahla na trávu, do polovice v tieni, do polovice na slnku a chvíľku si driemkala a premýšľala. Bola som nervózna a zúfalá, takže mi to veľmi dobre padlo. V piatok som si kúpila thaiské noodles, ktoré boli chutné, ale bolo ich veľa. Oslávila som nimi zavŕšenie jedného týždňa v škole.

Spriatelila som sa s Olgou, veľmi sympatickým dievčaťom, s ktorým sme si padli do oka. Je veľmi milá a príjemná a je v podobnej situácii ako ja. Máme v pláne ísť spolu na sushi, ale ešte nevieme kedy.

No ak hovoríme o najväčšom parku v Európe, máme na myslí Felix park. V stredu (myslím, že to bolo v stredu) sme po škole šli na piknik. Hrali sme sa na naháňačku, papkali koláčik, povzbudzovali priateľa mojej tety, lebo silno športoval a tak. Videla som možno len zlomok z toho miesta a plánujem ta ísť znovu. Je tam aj ZOO a sesternica ma tam chce zobrať... No povedzte nie malému päťročnému dievčatku.

Skončil sa týždeň, z angliny som mala z oboch testov 90,3 percent, takže som spokojná. Už mi začína prepínať z tej angliny. A to zďaleka nekončíme.

Najlepší bol však dnešok. Mám ho čerstvo v pamäti.

Zo školy sme mali ísť na výlet na pobrežie do Dalkey village. Ráno som si šla zabehať s depresiou, osprchovala som sa s depresiou, naraňajkovala sa s depresiou, šla na autobus s depresiou. 12.00 sme sa mali stretnúť pred školou. Môj príchod ku dverám: 12.15 a už tam... neboli.

Tak som chvíľu nadávala, mala slzy na krajíčku, ale povedala som si, nevadí, malo to tak byť. Zistila som o sebe, že keď ma niečo sklame, nahnevá, potrebujem byť chvíľu sama, aby som to vstrebala. To ma nemôže nikto vidieť, lebo vtedy vidím všetko čierno a som veľmi nepríjemná a môžem sa zdať patetická a panovačná.

Viete, občas mám pocit, že som sa narodila pod šťastnou hviezdou. Nikdy som to nechcela verejne prehlásiť, aby nevzalo nohy na plecia a ja ostala sama, ale pre tento prípad je dôležité, aby som to spomenula. Síce mi unikla šanca ísť s fajn ľuďmi k pobrežiu a okúpať sa v studenom mori, ale zato som sa šla prejsť do dokov, požičala si mestský bicykel, navštívila Slovak in Dublin house, spoznala niekoľko Sloveniek, kúpila Emmke Pribináčikov. Akoby som dostala náhradu za to, čo som mohla zažiť. A páčilo sa mi to.

Hovorí vám niečo Temple Bar? Ďalšia známa ulica v Dubline. Gurmánsky raj. Ja som sa tadiaľ zatiaľ len prešla, ale nebojte, všetko príde. Aj Temple Bar.

To je asi všetko pre tento článoček, majte sa. :)