26.3.13

Pseudonym


Pseudonym
Guess Who
04-07/2012

I.
V starej prehnitej budove sa nachádza...
Vyzerá ako hangár.
Plechy sa otriasajú v základoch a celá plechovka chvie sa od hlbokých basov maximalizovaných k fosforeskujúcim nebesiam.
Dav ľudí dýcha vo vnútri, bezsenne tancujú, šialene hádžu končatinami spolovice takými mŕtvymi ako sú ich predchodcovia na cintorínskych záchytkách. Hudba im rozožiera mozgy, až pripomínajú šumienky. Hudba im posiela podprahové samodeštrukčné správy. Hudba, hudba, hudba. Prepikovaní a naspeedovaní ľudia tvoria kotol priamo nad peklom.
      Náš dočasný hlavný hrdina sa nachádza v tejto mase. Dočasný preto, lebo o desať minút zabudnete, že bol.
Čítanie vás nezachráni pred stratou pamäti.
Metie sebou rovnako bezuzdne, v neónovom tričku, hnedých nohaviciach, s farebnými prúžkovanými ponožkami, vytiahnutými z bielych číňanov. Nerozoznáte jeho tvár, pod zbytočnými okuliarmi sa práve teraz nikto nenachádza.
Masa ľudí ho pritlačí do bezvýchodiskovej situácie, potkne sa, rozbije si krivé ústa na rohu barového stola a padá. Hlboko, k zemi, pod ňu, do viacerých vrstiev. Zamdlieva.
Nič necíti. Dlho nič necíti, (na)veky nič necíti.
Zdrogovaní ľudia stúpajú po dôkaze jeho existovania, akoby si z toho robili srandu.


To be continued here »
Written by o Žiadne komentáre:

24.3.13

Čo sme povedali? [1.1]


[1.1]
HUDBA
- Nechcel som.
- Ale chcel.
Strie si jeho príchuť zo skrivených pier, skrčí nohy pod požičanú sukňu a odvráti tvár. Akoby ju ktosi zrazu odvial.
Z balkóna visia muškáty, v tme farbiace sa na bordó, fajčia spolu so zabávajúcimi sa ľuďmi a achkajú nad peripetiami neskutočnej tragikomickosti tejto noci.
Pavol kričí, že to nedopadne dobre. Vníma svet ako leporelo, kde začiatočná strana nadväzuje na ďalšiu a všetko dáva zmysel, len ak sa poradie neporozhadzuje. Jeho snobský baret oťažieva spolu s jeho naliatou hlavou a pomaly sa ukladá na dlážku pod chladný radiátor, zakrytý stoličkami.
Na balkóne sa síce fajčí, ale mĺkvo. Ticho sa zdráha vyhnať narušiteľa zo svojho náručia, preto sa nerozpráva. A možno by sa ani nemalo čo povedať.
- Ja to beriem všetko vážne... seriózne... Tak mi teraz a tu povedz, ako ďalej, rozhodni sa, je to na tebe.
Strach kolektívu pred násilníckymi vyhrážkami susedov o obkľúčení bytovky policajnými uniformami sa zarezáva do skla pohárov, ktoré sú ešte poloplné. Už nie sú.
Stále sa nič nemení, altruizmus korení pri muškátoch a rozvádza tiché témy. Zachrániť, zachrániť by sa dokázali už len srnčie behy.
- No tak. No tak! Nemlč. Povedz niečo. Povedz, smiem ťa ľúbiť?
Záleží to len od nej? Díva sa na zem, akoby práve o ňu prišla. Cítiť z nej strach. Chvie sa jej srdce pod mocnými stiskami výberových slov, ktorými ju zasypáva. Nestíha ich však všetky pojed(/b)ať.
Má rada momenty, kedy ticho prehovorí za ňu, za slová, ale tentokrát to nenávidí. Nezmôže sa ani na niečo... neurčité, ani na vyjadrenie, ostáva slabou a neschopnou.
Vyrieši to čas, navráva si. Hej, ono sa to poddá.
Written by o Žiadne komentáre:

Avalancha de todo.

Načítavam sa ako nová aktualizácia pre iPhone software.
Lapám 3D sniežik a posúvam si po nose obrovské okuliare.
Som doma, v podivnom stiahnutom kŕči koberca a slová sa zo mňa len kefou vyčesávajú.
Prehadzujem vlasmi, sú mokré a snia o daždi.
To čo mám, nemám, to čo je, nakoniec nie je.
Čo je a čo nie je?
Natiahla som sa na škripec, do normálu, zvislá rovina, kolmý rez kockou, prienik množín a cítim sa horšie ako na začiatku.
Ak niečo veľmi chcete, tak to nedosiahnete. Ak to nedosiahnete, tak to veľmi chcete.
Break, break, break, break. Romper.
Ani to, čo by bolo prospešné pre moju budúcnosť nerobím, lebo na zajtra sa mi nechce. Poznáte?
Nazývam sa mnohými opovrhnutiahodnými menami, kričím na seba spod vrstiev na koži, čo sa mi pri chôdzi po povrchu nazbierali.
Ani neviem, koho osloviť.
Ahoj.
Ahoj.
...
Áno, vďaka.
Úprimne.
Mám vás rada, veľmi.
Niekoho viac, niekoho menej, čo na tom v konečnom dôsledku zíde.

Oh, wau.
Tak si ma spálila, tak ma spaľuješ, tak si ma nevystrašila.
Vieš, že to bola len sekunda, len tik na hodinkách, ktoré vlastne ani nejdú a necvakajú zubami(-nechtami).
Budeme sa merať na bolesť.
Nie na silu, nie, nie. Kde sú teraz rozprávky, v jaskyniach, ha-ha.

Krejzi mirakls.

Aj tak sa nakoniec vysmievame sami sebe.

Spomienka na minulosť, keď ešte fungovala.

A nie, tento článok nie je depresívny.


Zo všetkého ostatného mi je nejak blbě.

Nech už je zajtra! A pozajtra! A tak ďalej...
Written by o 1 komentár:

14.3.13

Ich habe DIE kugeln.

        Už dlhšie hľadám námet na článok. Nič mi nie je dostatočne dobré na to, aby som prekonala svoju lenivosť a na chvíľu si sadla a premýšľala s rukami rozbehnutými tentokrát nie po elektrických drôtoch ani vlakových koľajách, ale po písmenkách na umelej klávesnici.
Má to zmysel? Nevidím ho.
Ako som voľakedy verila, že len tento jediný spôsob zabíjania času ma robí šťastným, ako som sa naivne upínala na metafory a (k)vetné vzorce, na hlúpe prirovnania a hrátky, derivácie, ako by povedal dajaký prchavý chemik. Nie, nie, vyrástla som.
Čoskoro absolvujem. Ľudia zo ZUŠ-ky sa na mňa divne dívajú, taká stará a ešte neabsolvovala. Čo už. Niektorým sa podarí zistiť, čo ich tiahne až neskôr, je to len hlúpa spoločnosť, ktorá si myslí, že to ide len v istej etape života a nikdy viac.
Budem hrať dve skladby, Bacha a etudu od Izáka Berkoviča. Nebojím sa ich, bojím sa svojich rúk. Nikdy sa pri klavíri necítim, akoby sa mi šli zlomiť, ale skôr mi navrú do obrovského kŕča a mám pocit, že sa nezastavia alebo že sa premieňajú na monštrá-dvojičky, nerozdvojné, hašterivé, bojovné a zaťaté. Až priveľmi často ma nechcú poslúchať.
Snažím sa nepatriť medzi ľudí, pravidelne sa sťažujúcich na počasie, ale to dnešné mi výnimočne vyrylo niekoľko vrások po tvári. Cítila som sa ako úbohá schránka, ľahká skoro ako šarkan, lenivý šarkan - stačilo by ešte raz silnejšie zaduť a vzniesla by som sa ako Mary Poppins, avšak bez dáždnika. Všetkým by som zakývala maximálne tak osmoklenou vreckovkou a ktovie, kam, do ktorých teplých krajín by ma zavialo. Čo to trepem, veď dnes som nepožívala žiadne drogy... Iba trocha opery.
Život je tak zvláštny.
Hľadám si informácie o prijímačkách na vysoké školy, keďže sen o medicíne - zdá sa - uplával smerom, ktorý nepreplávam. Zbohom buď, slávnostne sa s tebou lúčim. No ak si myslím, že to niekde bude ľahšie, asi sa mýlim... Všade nejaké podmienky a pravidlá a mám z toho hlavybôľ (plus boľavé hrdlo a runny nose), lebo ani neviem, z čoho chcem ísť maturovať. SJ, AJ, UMK (Umenie a Kultúra ako piaty predmet), BIO a čo ešte?
Tak radšej robím to, čo viem najlepšie - nič. Sedím za počítačom, píšem toto, pričom všetci priatelia sú vonku na Vegánskej večeri, vyhľadávam si pekné kúsky klasickej muzičky, straším samu seba podmienkami prijatia, čítam interview, pozerám Grausa, aj NotaBene mám v ruke a čoskoro sa uložím na spánok.

Rachmaninoff, part. 1
Rachmaninoff, part. 2
moja obľúbená časť PUCCINI - Tosca - E Lucevan Le Stelle
Stačí aj.
Written by o Žiadne komentáre:

3.3.13

Nočné slnko.

       Piatok je pre mňa ako čisto medicínsky (alebo mäsiarsky?) vykonaný rez, úkon, lobotomicky zresetovaný systém. Lebo až zo dna sa človek dokáže odraziť, och, koľké klišé, lebo až pri splne nasledujeme vlkolačie stopy.
Aspoň som si istá, ktoré vlastnosti mám aj počas kolízie, krízy, peripetie aj katastrofy. Že stále dookola omieľam svoje - chcem, aby boli všetci šťastní, radšej ako ja. Že stále som zodpovedná a myslím na okolité nepodstatné pičoviny. Ako Edward Bloom, na smrteľnej posteli hovoriaci vtipy. Odteraz budem rátať príbehy podľa lunárneho kalendára.

       Zatvárala som okno. S holými nohami to v čerstvo marcovom ovzduší nemám najľahšie. Vietor už nebúši, pokojná a vyrovnaná myseľ. Cha, chytila som ťa!
Aj bez diamantového odlesku si ťa cením. Duch z chladného piesku, visí na blízku. Na okamih sa pritúli k ohnivému telu, a potom sa priplazí naspäť k zemi. Čím to je? No asi že je dychom lúčneho bozku... z ciest.
(a to mi len nohy olizol studený vzduch z vetračky...)

        Nekonečný trojuholníkový tunel skrýval jej tvár ako igelitové vrecko z Tesca. Konečne sa nesťažovala, že sa jej pokazí frizúra, že je Bezhlavá bez hlavy. Tam máš, tupá princezná Bezhlavá, vybojuj si bitky sama.
(neviem, prečo by mal byť všade kruh...)

Toť vše, pribudne.
Written by o 2 komentáre:
Prihlásiť na odber: Príspevky (Atom)