Pseudonym
Guess Who
04-07/2012
I.
V starej prehnitej budove sa nachádza...
Vyzerá ako hangár.
Plechy sa otriasajú v základoch a celá plechovka chvie sa od hlbokých basov maximalizovaných k fosforeskujúcim nebesiam.
Dav ľudí dýcha vo vnútri, bezsenne tancujú, šialene hádžu končatinami spolovice takými mŕtvymi ako sú ich predchodcovia na cintorínskych záchytkách. Hudba im rozožiera mozgy, až pripomínajú šumienky. Hudba im posiela podprahové samodeštrukčné správy. Hudba, hudba, hudba. Prepikovaní a naspeedovaní ľudia tvoria kotol priamo nad peklom.
Náš dočasný hlavný hrdina sa nachádza v tejto mase. Dočasný preto, lebo o desať minút zabudnete, že bol.
Čítanie vás nezachráni pred stratou pamäti.
Metie sebou rovnako bezuzdne, v neónovom tričku, hnedých nohaviciach, s farebnými prúžkovanými ponožkami, vytiahnutými z bielych číňanov. Nerozoznáte jeho tvár, pod zbytočnými okuliarmi sa práve teraz nikto nenachádza.
Masa ľudí ho pritlačí do bezvýchodiskovej situácie, potkne sa, rozbije si krivé ústa na rohu barového stola a padá. Hlboko, k zemi, pod ňu, do viacerých vrstiev. Zamdlieva.
Nič necíti. Dlho nič necíti, (na)veky nič necíti.
Nie je doma, ani na ceste. Cíti večnosť, áno, kráča ňou ako Spasiteľ v deň, kedy zomrel i v deň, kedy sa znova narodil, pocity sú rovnaké, či umieraš, alebo vstávaš z mŕtvych. Trasie tebou, tečie ti slina zo zakrvavených úst, šialene behajú zreničky v očiach, akoby si nemal čo iné robiť, len celý život krútiť očami...
Praje si kúpeľ utópie.
Zobudí sa, keď mu to príde najvhodnejšie, zdvihne sa zo zeme a odíde zo zábavnej mašinérie undergroundových detí, detí bez budúcnosti; niekam, kde sa nedá ani utekať, ani sa náhliť, ani levitovať, ani sa blázniť.
Príde do práce, zničený, s kruhmi pod očami a s veľkou jazvou, tiahnucou sa cez celé pravé líce. Umýva schody v komunistickom baraku, prichádza mu zle z toľkých všivavých chlpov psích. Humus. Počúva však niečo na uzmierenie svojich náladových vražedných chúťok.
Im not afraid anymore.
Nemá to tak hlasno, aby prepočul, že aj steny majú uši. Za dverami výrazný mužský hlas niečo mumle, možno v polokriku, možno tie slová ani nedávajú zmysel, ba možno nimi i niekoho šikanuje. V našom hrdinovi to zanechá až taký búrlivý dojem, že o tom pred spaním bude premýšľať.
Nesmie ho však nikto vidieť cez okná, ako sa plahočí tmou, celkom triezvy, celkom vnímavý, keď nesníva.
Keby mohli, ukradnú mu aj smrť.
Zbalí si všetko, čo mu patrí a ide domov.
To je všade.
A ani bezvýznamné kňučanie všetkých vyšinutých (a) drog mu nezabráni zmiznúť niekam, kde to aspoň nesmrdí.
Niekam, kde sa nemusí brániť, lebo ho nehryzú.
II.
Jeho žena píše básne. O oblekoch, ich spolunažívaní s prírodou panelákov, o bezmocnosti vydriapať sa z nich, s trpkou a nútenou symbiózou týchto dvoch tiel a o tom, ako sa s veľkou lyžičkou instantných citov rozmnožujú v továrni na sny.
Je to tak, jej tvorba vždy pohladí pri srdci i rozkroku.
„Je mi zima.“ vymýšľa si večer, keď sa spolu dívajú na vypnutú televíziu a vzduchom sa nesie smrad otvorenej farby, konzervy s tuniakom, uhorky a koly.
Náš hlavný hrdina nepočúva, totiž, s farbou priloženou tesne k čuchovým receptorom pozerá program v telke.
Ona si tiež nájde nejakú zábavku počas prime-time.
„Drahý. Drahý, vstávaj!“ Jemne ho prefacká a nekonečným prúdom vreckoviek z jedného veľkého obalu mu čistí škvrnu bielej farby z tela.
Keď sa jeho ruka dotkne vyprázdnenej plechovky koly, ležiacej v tichu na zemi, šarmantne otvorí oči, hlbšie sa zadíva do očí svojej ženy, ktorá pracne zbiera bielu farbu. Najprv mu nedochádza, čo robí. Prijme to ako návrh na niečo viac, ale točenie hlavy ho opäť usadí k zemi, na ktorej stále leží. Tlačia ho ta neviditeľné predmety, poctivo naložené na celom tele. Na okamih si seba tak predstaví, so všetkými deformáciami a prázdno sa uškrnie.
„Som v poriadku.“ vyriekne ešte pred tým, ako sa mu hlava roztočí odznova, ako koleso bicykla, ako jazda v lunaparku. Zneli tak jeho slová, ktoré znamenali oveľa viac. Toľko, že sa opäť stráca do krajiny, kde aj Alica chodila. Na hríby.
Tiež padá, rotujúc do nepresného kruhu v černote, obklopený tikaním roztekajúcich sa hodiniek, aké kreslil Dalí; a prázdnoty, chrliacej nezmyselné čísla ako v lotérii.
„Drahý, vstávaj.“ Počuje ozvenu za horami, ktoré sa pred ním črtajú v ilúzii skutočna. Majú farbu výparov z fabriky na chemikálie, sú vysoké ako zápasníci v ringoch, až na to, že ich telá tvoria lesy a kroviny, kde sa zver naháňa, líšky stereotypne dávajú dobrú noc aj želajú pekné ráno bezdomovcom.
Zobudí sa v neprebudenom stave, precitne uprostred rozostavaného mesta, akoby dieťaťom narýchlo zoskladaného z Lega, premeria si sám seba v rozštrukturalizovanom jazere, je len postava a v svetle tmy bledne. O chvíľu aj jeho tvoria len kocky rôznej veľkosti a farby, usmieva sa, až kým sa nerozkotúľa...
Prevalí sa na zemi a mykne sebou do reality. Ó, Bože. Zase som zomrel a znova sa narodil. Som Ježiš?
Rozmýšľa, zakiaľ vlastné ruky nájdu priehlbiny a vypukliny jeho ženy a užíva momentu, kedy je biely a pritom nečistý ako zvyšok sveta. S tým rozdielom, že on má uprostred rebier zasadenú kvetinu.
„Mali, mali by sme odísť, Drahá. Hneď. Neviem si nijak inak predstaviť, ako by mal pokračovať náš príbeh. Ututlaní v hnijúcom byte bez kontaktu s okolitým svetom. Nechceš slobodu? Myslíš, že toto je sloboda?“ v kúsku blúznenia prebudí sa v ňom pud sebazáchovy, vždy v nesprávny čas na nesprávnom mieste. Odriekne si svoje, otvorí dvere na jeho pravej hemisfére, odíde a kľúče hodí naspäť do tej čiernej spleti. Jeho telo zatiaľ ukazuje na všetky dostupno-nedostupné drogy, čo sa im povaľujú na „pracovnom“ stolíku a zapínajúc si nohavice, rozčarovane premýšľa s dravosťou v tvári.
Žena nechápe, nerozumie zbesilej zmene, ktorá pripomína aprílové nebo. Prečo sa chce niekto zmeniť a nevyhovárať sa na ostatných? Prečo nejde ľahšou cestou, keď sa mu naskytuje možnosť ľahkého preplávania životom?
Za oknami hurikán ich morí.
„Ja nerozumiem tvojím metaforám. Prečo si nepriznáš, že si taký istý ako ja?“ rozhodí rukami a ťažko sa stavia na nohy. Točí sa jej hlava a nerada by niečo ďalšie zhodila. Napríklad jeho.
Podá mu ruku, nech vstane a pomeria sa s ňou opäť ako muž, nie ako jedna jej časť, ktorú náhodou prioperovali počas prechádzky ružovým parkom.
„Som i nie som. Prečo ma nechceš akceptovať?“ vstane i on, veľkou opálenou dlaňou si pretrie čelo, hmatovo báda po stoličke v okolí, o chvíľu sa nemotorne usadí. Všimne si ihly, injekčné striekačky, lyžičky zospodu ohorené a smolu, ktorú si nekonečne veľa ľudí rado pichá dolu žilou. Podráždene ich zhrnie zo stola. „Toto už nepotrebujeme. Len nás nikto nesmie vidieť. Nesmú nás vidieť oni.“
„A kto to vlastne je, Drahý? Kto? Hovoríš o nich, aby sme sa nimi nedali vidieť, ale kto to je? Pred kým sa skrývame? Prečo by som to mala hrať s tebou? A prečo to už nepotrebujeme? Ja to potrebujem.“ pozrie na neho so strachom v rozmazaných očiach. Bojí sa o svoj dokonalý nevkus.
Dnešný deň odokryl veľa nevypovedaného, niečo, čím sa dlho dusili a nik nevie, či to skončí katastrofou alebo len básnickou otázkou.
O chvíľu sa spýta: „Ty to nevieš?“
„Predstav si, že nie.“
Skrúcajúc sa na stoličke hneď sa vkrúti do korektnej polohy a prepletajúc prstami nejasne artikuluje: „Oni... Oni sú... Ľudia. Pohľady, úchylky... Vykopú jamu skôr, než si na smrteľnej posteli, doprajú peklo. Poznám ich. Zvnútra i zvonku. Preto sa pýtam, ako chceš ujsť pred niekým, koho hlavy trčia každý deň z každého okna paneláku oproti tebe a pozorujú každý tvoj pohyb? Ujdime, vravím ti. Ak ma máš rada, ujdime spoločne.“
Zamyslene si sadne oproti nemu a na tvári má stále znamenie neprítomnosti i absolútneho vzájomného minutia ich duší. „Ale ak je toto pravda, videli všetko doteraz. Prečo nezasiahli? Myslíš, že sa im to páčilo? Fakt musí existovať niekto, kto na svete nebude šťastný a tú dávku nešťastia odnesie aj za nich, za tých z okien? Prečo aj my z nich netrčíme ako také hyeny? Nepatríme k nim? Nie sú všetci ako my? Nie sú všetci nešťastní?“
„Na utrpenie druhých sa dobre pozerá, keď nás nič ani najmenšou cvernou nespája. Chcú len, aby boli prachy, nie ľudia. Tam to končí...“ nervózne si zapáli cigaretu, ktorú vytiahol z vrecka na rifliach, „Prečo so mnou nechceš ujsť? Bude to voľné, nespútané, žiadni ľudia, nezdravé jedlo, smrť v zmrzlinovom pohári, špinavé verejné záchody, trh s bielym mäsom vo vlakovom kupé, aspoň chvíľu nežiť ako ľudia.“
„...Sme nešťastní, Charles?“ Nahne sa na lakte.
Podá jej cigaretu strčenú medzi dvoma svojimi prstami, nech si potiahne. Pôžitkársky mu dym vyfúkne do tváre a on sa po dlhej dobe usmeje.
„Asi už nie som tvoja žena, Charles.“
Chytí ho za ruku a poslednýkrát za rozkrok.
III.
Možno ho nesie len hlúpa odvaha, možno presvedčenie, že svet môže byť lepší niekde tam za krvavým horizontom a expresívnymi výrazmi, skrytými pod dlhé diplomatické frázy, ktoré sme sa naučili.
Je v lese, na vyšliapanej cestičke, vedúcej do hlbších častí klamlivého priestorového videnia, začuje, ako spievajú vtáci, privonia jarným kvetom, nahne sa za batožinou, poťažká ju v pravej ruke, akoby zvažoval, či bude ešte potrebovať veci, s ktorými sa ľahšie zahrá na normálneho, trocha unaveného človeka. Usmeje sa ako falošný klaun, falošný ako jeho nakreslené slzy a veselý pohľad. Prehodí si batoh na plecia a pustí sa cestou cez zelenozlaté pole vysokej trávy. Rukami vníma telo vlnivé, ktoré dýcha tak, ako vtáci spievajú. Čmeliaky bzučia ako med, uspávajú kvety a nenachádza nič škaredé na momente, keď slnko pretne vyvýšený oblúk stromov v pozadí a tiene sa predlžujú.
Jeho žena už neexistuje, stratil dokonca jej tvár v každom steble trávy, na ktoré narazil, neexistuje ani problém s nedostatkom peňazí, chemikálií, ktorými si tak radi vystreľovali mozog z hlavy.
Teraz je preč, na Achillových pätách obuté Hermésove okrídlené topánky a rozhrnutá košeľa udáva smer, kam smeruje kompas v jeho ako more pokojnom vnútri.
Stretne človeka, čo sa vnára do lesa, s hrubou a vysokou palicou v ruke pomáha svojím starším nohám, s nedôverčivým tvrdým pohľadom zastane, aby uzrel Charlesovo vnútro.
„Kam mieriš?“
„Preč od ľudí, “reaguje Charles a prešliapne na mieste, „viete mi pomôcť?“
Neochotne, ale v zeleni a v lone kvitnúcich kvetov je ti každý priateľom.
Chlap sa zahľadí do lesa, na hýbajúce sa stromy, pomaly vytekajúcu živicu, odoženie od seba včelu. „Také niečo musíš nájsť sám, nemyslíš? Ako ti môže niekto poradiť, keď spokojnosť musíš nájsť vo vlastnom vnútri?“
Otázky ho zaskočili. „Najprv som chcel len utiecť.“
„A?“
„Nemožné.“
Neznámy človek chvíľu postál, mykol plecami a nepríjemný pohľad ešte viac spočinul na Charlesových pleciach. Prstom sa dotkne oblohy, ledva presvitajúcej cez vláčne stromy, potom ho nasmeruje k strmšiemu spádu. „Choď tadiaľ. Veľa trávy, miesto na spanie. Ak budeš pokračovať, dážď ťa zastihne. Neplač. Aj keď ti príde nevoľno zo všetkého, čo ťa ťaží, ono sa to postupom času vytratí.“ Klobúkom zarazil prchkú múdrosť, ktorá sa chcela dostať von, zašomral pozdrav a jeho nohy i palica stratili sa v lese.
Nepriateľské časy padajú na prázdnotu, keď odkrývame časť zo seba spoznávaním možností, ktoré máme v krôčikoch krajín. Už nie je hlboká priepasť medzi srdcom a riadiacim centrom ľudstva, tieto dva orgány zrastajú a kôra stromov, pavúčie siete aj ťahavé rastliny im pomáhajú priľnúť k sebe istejšie.
Sám neverí, že sa mu to podarilo.
Nechal sa viesť starcovou radou, s nahryznutým jablkom v ruke vrtí, prežúva sladkastú chuť ovocia a premýšľa, ktorou stranou sa vydá teraz. Ocitol sa uprostred lesa, za sebou vidí stromy, pred sebou vidí stromy, obklopuje ho šero, ktoré prichádza vždy, keď listy zakryjú výhľad na nebo. Poškriabe sa vo vlasoch, rozhodí rukami a neutrálne vyberie cestu pomedzi vysoké kmene. Kráča rovnako rýchlo ako dovtedy, občas mu kus jablka odskočí od úst, čomu sa uškrnie. Prežíva samotu vo svojej najhlbšej možnej podstate, ale oči mu začínajú miznúť v labyrinte nostalgie, kde odchádza vďaka objavujúcej sa a vzrastajúcej chuti na niečo vnútrožilné. Niečo, na čom bol predtým závislý, na niečo, čo predtým tvorilo celý obzor jeho záujmu. Teraz len kráča pomedzi pokrútené korene, po uschnutom lístí a vetvičkách, ktoré sa už nevládali knísať, pomedzi klobúčiky húb, ktoré nepozná a ani mu to neprichádza ľúto. Nad vrchnou perou sa mu objavuje pot. Jablko takmer dojedené nervózne odhodí do húkania sov, pot mu celkom zmáča čelo i chrbát. Mal by si oddýchnuť. Hneď, ako uvidí trávnaté pláne.
Pridá na tempe, jeho kroky svištia pravidelne, jeho úsmev sa mení sporadicky na nevľúdnu grimasu. Všetko sa mu vracia, akoby celá jeho minulosť bola zavesená na pružine. Kyvadlový efekt, uvedený do pohybu jednou nevinnou myšlienkou o tom, že by si dal niečo dobré. Ani si neuvedomí a beží. V plátenkách si však musí dávať pozor na to, kam stúpa, jeho nohy sú neohrabané a ešte sa nevedia správať na neznámom území. Čoskoro vykuknú oblaky, všetko je však stále sivé, keď sa objavuje na čistinke. Rozrušene dýchajúci, v kolečku krúžiaci, vytvorí si miesto na sedenie, kde sa vyčerpane zvalí. Otvorí vak, vyhrabe všetky veci von, a keď sa dotkne krabičky prvej pomoci, slastne si otvorí žilu na predlaktí.
Jeho telo sa pomaly posúva dozadu, ľahne si na trávu a zvuky spomienok hlasno zavrčia. Zadunia, ako keď hodíte niečo do hlbokej truhly.
Zo šedivých obláčikov sa k zemi pomaly blížia prvé kvapky aprílového dažďa. Nasiaknu do pôdy i do pokožky novomenovaného nomáda a strateného pútnika. Kvapky zintenzívnejú, pach vody prerazí les, ktorý stíchne. Charles leží na zemi a plače do rytmu nepredvídaného dažďa.
Než stihne nabrať kyslík do pľúc, ocitá sa na mesiaci. Svietiaci poprašok mu je zemou, gravitácia kamarátom, držiac sa spolu za ruky, slnko mu je všadeprítomným vzduchom a obnažené končeky prstov vnára do čiernej diery, aby vytiahol polnočné kvety. Ráta sa na mesiaci čas? Alebo sa rozplýva po dlani ako miazga stromov po veľmi teplom letnom dni? Pulzuje. Kopne do truhly, ktorá sa zjavila. Odoženie ju preč. Pripomína mu zlé časy. Charles sa začne skladať. Po kúskoch, ani dva metre poddajnej látky. Na tvári ma prestrašený výraz. I obraz sa rozplýva vo veľkom farebnom víre. Kotol vrie, všetko sa miesi a varí...
Kde? Kde je? Kde sa stratil? Starec, palica, smer, tráva, jablko, stromy. Vráť sa, počuje v hlave. Sám nevie, či sú to halucinácie, alebo jeho dvojča z iného sveta. Bojí sa vystrčiť päty zo zatvorených očí, všetko je čierne. Oblapí si telo rukami, naskočí mu husia koža a prežíva nepríjemný stav, kedy jeho červené oči nie sú pripravené na svetlo i dážď. KRIČÍ.
Ukonaný zaspí v tráve.
IV.
Sedíš v skrčenej polohe na barovej stoličke, v ruke zvieraš niečo chladené a nervózne pozeráš na vystavené fľaše pred sebou. Nevieš, čo si myslieť, ani ako myslieť pohybom.
Okolo krku máš narýchlo zviazaný Windsor, topánky ti vyleštili a lacný sivý oblek vo farebnom svetle tiež nepôsobí najhorším dojmom.
Spoznávaš toľko tvárí, sú tu všetci, čo ťa obklopovali, keď pomaly dorastali do sveta. Hádaš, ako sa kto zmenil, čo majú nové a čo sa im podarilo a vety sú len trápna omietka, ktorú dnes podávajú ako hlavné jedlo.
Neunúvaš sa zapojiť do šírenia klebiet, radšej sa zhováraš s topiacim sa ľadom v pohári, ale keď ťa napokon vytiahnu bližšie, nemôžeš sa zaprieť, utiecť a už sa nikdy neukázať. Lebo uvidíš ju. Dievča, s ktorým si strávil skoro celú školu.
Je rovnako spoločenská, nenútená a spontánna ako vtedy, keď ešte tráva nerástla na širokých poliach za vaším sídliskom. Šaty krásne zdobia jej pokožku, vlasy má určite tak dokonalé a hladké na dotyk, že ani nie je možné o tom premýšľať!
Človek, ach, keď niečo cíti, všetko si vylepšuje a rozmaz(n)áva detaily, pomyslíš si a otočíš sa chrbtom náhlemu výjavu z Petra a Lucie. Bol si Peter, pokiaľ ona bola Lucia. Tiež vo vašom príbehu prišiel mohutný stĺp, čo všetko rozdrvil.
Obsah pohára vyleješ do svojho gágora, prehltneš a trpko zakusneš. Odbehneš si po ďalšiu k pultu, povieš ostatným, rýchlo sa vráť, odvetia ti, no prikývneš a už sa s nimi nikdy neporozprávaš.
Sedíš v skrčenej polohe na barovej stoličke, v ruke zvieraš opäť niečo chladené a nervózne si prezeráš vystavené fľaše priamo pred sebou. Dotkne sa ťa ruka ženy, tvojím vnútrožilným obehom prejde impulz sily a stratenej lásky, očami sa spoznáte a s minulosťou na očných viečkach, pozdravíte sa.
Sú to roky, padne prvá otrepaná fráza a je podivuhodné, že to vravíš práve ty.
Začnete sa rozprávať. Dialóg za dialógom, nemusíte sa ani nútiť. V tej chvíli si obaja uvedomíte, ako veľmi ste si rozumeli a o čo vás pripravil veľký svet.
Nie je to smutné, Charles?, spýta sa ťa, akoby to bola najprirodzenejšia otázka na svete.
Prikývneš a barman ti donesie ďalší orosený pohárik.
Ľahká spoločenská konverzácia prejde k odbornému vyjadrovaniu, filozofickému pomenovávaniu osobných problémov, ktoré vás stretli. Je ti ľúto, že nemôžeš byť taký úprimný, aký by si mal byť.
Si bledý, poznamená. Celý večer si všíma tvoju sinavú tvár a oveľa unavenejšie oči ako oči ostatných.
Nevysvetlíš jej to. Poďakuješ sa, že s ňou bolo príjemné konverzovať a vynakladáš všetky sily na to, aby si odišiel. Vtom ťa však chytí za ruku, vloží do dlane svoje číslo a usmeje sa milo.
Ach, dievča, keby som ti tak mohol sebou zničiť život! Tak veľmi chcem! Ale niektoré skrinky treba nechať zatvorené. S nechuťou si prezrieš vlastný odraz na vyleštených mercedesoch, keď obchádzaš parkovisko, trháš papierik, ktorý ti dala a na sako klopkajú horúce kvapky nesplnených ideálov.
V.
Nájde ho lesná víla po hodinách meravého polokomatického stavu.
Prefacká mu mokrú tvár, aby v ňom prebudila život, nadáva mu z toho istého dôvodu. Vstávaj, notak, chlape!
Mykne ramenami, perfektná chuť čiernej smoly rinie sa mu ústami.
Otvorí oči, zavrie ich, ako na vážkach, navždy nerozhodný.
Prosím... Prosím. Prosím!
Sprieči sa proti ležiacej polohe, nadýchne sa tak strašidelne, akoby sa nahltal vody, ktorá vlastným životom topí jeho dych. Predkloní sa do polohy chrániacej žalúdok, zatína päste a vo vedomí kričí. Ziape na celú krajinu. Na každý jeden strom, čo dnes stretol.
Bolesť sa vnára do pórov jeho pokožky, zosobňuje sa s ňou, o chvíľu sa nechá prezývať sám Bolesťou. Pseudonym vraha sa vynára.
Rozkmitaný pohľad otočí na vílu. Prečo ho len stretla, pomyslí si. Chvíľu bdelo spí, plače za jej krvou. Za jej vlasmi, za jej voňavou svalovinou, za napnutou kožou. Denník šialenca sa otvára v tom momente, keď zistí, že sa ony dve veľmi podobajú.
Chytí krk, áno, oboma rukami, lakte vystrčené, pritlačí... (už nie si.)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára