Konečne som sa zabalila do vlny, chlad dnešného dňa ma každú chvíľu vábil do obláčikových perín a na konci dňa a na začiatku večera som podľahla pokušeniu. Pfffch. Celý deň som sa snažila ohriať, hnevám sa za seba za tú slabosť, krátkodlhé citové odhmotnenie. Našťastie, jeden deň je v živote ako slzavá kvapka v mori.
Takúto správu vo mne zanechala tá kniha. TÁ. S veľkým T a CAPSLOCK-ovým Á. Ivan Štrpka - Bebé: Jedna kríza. Nechcem byť zaslepená, slepá, choromyseľná, nevidiaca, nespôsobilá, neživotná, ale myslím, že sa v tej knihe vidím. Ako dokáže niekoľko myšlienok celkom zvrtnúť smer uberajúceho sa tornáda.
A hneď aj viem, komu ju dám prečítať.
Aké ďalšie nepodstatné písmenká by ste radi videli? Mám sa driapať vysoko, alebo zakempovať v Holandsku? Netuším, čo to tu splietam, neviem, kde je sever a čo je správne.
Vlastne som tu dnes ani nemala byť a pokúšať sa o písanie. A to, prosím, celý február - najkratší mesiac v roku! Každom, ak ste to nevedeli. Už to viete.
Aj ja som sa o sebe niečo naučila. V tejto piatok, kedy som nevyšla medzi ľudí, spoločnosť tvorili väčšinou steny, niektoré rozbúrané, niektoré popísané, niektoré excentrické, a zaraz viem, kde by som celý deň chcela patriť. Tento, včerajší, zajtrajší, minulý, budúci. Kým sa to nezmení. Kým sa svet nepohne.
Ešte aj to, že realita nebude nikdy taká farebná ako obraz Výkriku.
Lebo Slnko vždy dáva a nikdy neprijíma.
(Georges Bataille)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára