24. (ne)vedenie.

/taká školská/

Priznám sa vám, blýska sa na veľmi chutné a šťavnaté časy. Síce mám viac kíl ako v čase smutných pochodov, no som šťastná a v rukách mám karty a v hlave jasno. Nebudem sa s nikým škriepiť, trápna maturita ma zaťažuje, ale popri tom si vychutnávam výhody roku devätnásteho, ktorý som v zime dovŕšila.
Zajtra sa autobusom odveziem na Štúrovo pero, už tretíkrát a myslím, že s citeľne najmenším entuziazmom. Blesk nebude úžasný a môžeme sa aj neviem čo, jednoducho na úroveň ho nepostavíme bez základných, veľmi dôležitých zložiek. Môžeme však obhájiť pekné miesto, ale netrhám sa oňho.
Ďalšia vec, v stredu odchádzam do Belgicka na súťaž v zborovom speve. Práve som sa nadchla, aj keď keby ste nás počuli, budete mať chuť škaredo si odpľuť. Odkedy odišli niektorí ľudia, najmä zo sopránu, nedá sa to počúvať. Hlavne, že je nás tak veľa, však... Whatever, spoznám opäť kus sveta, kus európskej zeme.
Pred dňom mi napísali mail, v ktorom sa na počudovanie písalo, že ma vybrali ako reprezentantku Slovenska na nejakom zahraničnom seminári, zameranom na Európsku úniu. V Nemecku. Cez leto. Teším sa. Zase niečo nové, adrenalínové, už len preto, že angličtinu - reálnu angličtinu, som naposledy použila v Írsku. Odvtedy sa mi žalúdok obracia a vysychá jazyk aj mozgové bunky. Od pavučín celá som. Ďalšia vec, je to na neuverenie, kto by povedal, že za jednu básničku, ktorá ani nebola mierená proeurópsky, získam takúto životnú príležitosť. Joj, o tom potom...
Ďalej - choďte do IKEA! Majú tam skvelú edíciu zápisníkov. Ich najdôležitejšia vlastnosť je útulnosť a majú jej dosť, tak šup-šup.
Takže nebojte, nezomieram. Život ma celkom baví a príjemne prekvapuje. Aj keď som na vážkach - to dobré vyvažuje zlým. Otec sa celý dorezal v sprche, brat ustavične klame, etc. Nejaká som podivne pozitívna, zmenila som sa na nepoznanie. Ako veľmi mám v tomto rada život. Uvedomujem si, že všetko, čo sa mi stalo, môžem len zužitkovať. Naučila som sa klásť otázky. Viem počúvať. Našla som si miesto, kde chcem byť. Niečo ako domov. Niečo ako útočisko. Možno mi bude zavadzať pri plánoch o cestovaní, no myslím, že sa na to dám a skúsim všetko, čo sa skúsiť dá.
Svet je ohromné miesto kam sa narodiť.
/to len tak informatívne, mojimi metaforickými žvástami vás poctím nabudúce/

5. pot ťažkých bremien.

Bez prítomnosti ľudí nič nefunguje, nič neožíva. Bez prítomnosti ľudského faktora nič nefunguje, nič sa nekazí.

Keď sa neotvoríte, z vášho vnútra nie je žiadny úžitok. Akoby aj mohol byť, keď monológ hrkotajúci vo vás nikdy nedosiahne k nepobozkaným perám.

A takto mi je. Tie slzy sú občas tak spontánne.

Do kávy

žmúri starý pán.

Prosí zrná

o menej šikmých rán.

Báda,

skúma ručičky,

kde sa do rána svieti,

tam za hrsť

mocných štiav

z tiel si naberá.

Čo sa dozvie,

káve mukne,

fúkne do peny,

žmurkne...

16. Transportácie.

*Podlamujú sa mi nohy, oslabené sa trasú pred tým, ako z nich padám.

Jedna veta mi trvá dlhé sekundy,celú ležatú osmičku.

Neviem, čo chcem povedať, naháňam tiene.

Ako píše jedno kučeravé dievča, niektorí ľudia by mali zostať platonickí.

Nerozumiem trocha tomu, ako dýcham tieto dni. Vzduch ma veľa preliačin a hrán, ťažko sa vdychujú a oveľa ťažšie ich je znova dostať z pľúc.

Vymaňujú sa z objatí stehien, a to ich bolí.

Po poobednom spánku prichádza predvečerná triaška.

Je to ako kúpanie spanilých rúk v bazénovej vode. Ako natiahnutie rukavíc cez uši, nos, ústa, tvár, vlasy (hlasy), hlavu.

Zasa v inej jame.

Neznášam, keď píšem a nemám látku, keď aj látku mám, tak ju nesfarbím, vtedy som príliš nevýrazná, aby som vôbec niečo písala a s tým ťažko pohnúť, len ako závažie nad hlavou držať, presne to ma čaká, teším sa na budúcnosť.

Sui Lilah Dahlí
Čierny plášť väčšinou povieva za krokmi nízkej Sui. Je taká malá, že by sa za rúčku mohla držať svojho tieňa na zemi. Ale žena veru je. Nosí sa so zdvihnutou bradou, stisnutými perami a ironicky nadvihnutým obočím. Hnedé vlasy si nespočetne veľakrát napráva, radá sa hrá s vlnami pramienkov, nie veľmi starostlivo pohodených na pleciach. Uši, tak ako väčšine miešancov, sa jej do výšky špicatia. Najvýraznejším prvkom tváre sú určite tyrkysové oči. V slnečných lúčoch nadobúdajú zlaté sfarbenie, typické pre jej rod.
Najspokojnejšia je, keď vo svojej samote smie premýšľať, pozorovať ľudí a smiať sa ich hlúposti a naivite. Sui je ľahších mravov, no o to ťažších myšlienok. Nie jeden milenec si nedokázal v slovnom súboji s ňou dať rady. Rada ironizuje a zjednodušuje život, rada sarkasticky odpovedá a maniakálne konfrontuje svoje názory. Narástlo jej ego, no pod škrupinkou skrýva sa pravý cit princezien. Vôbec nikto sa jej nedostane pod kožu, a to je jej najväčšia zbraň i slabina.
Pochádza z púšte, zrodila sa z dvoch pieskových zŕn, ako rada prirovnáva. K divadlu ju pritiahla matka, miešanec, ešte počas veterných dní opustenosti, kedy ich jedinou zábavkou bola pantomíma, bábky z rúk a vymýšľanie vlastných príbehov. Otec, pravý elf, ju miloval, ale keďže nikdy nepriznal, že je jeho dcéra, nedokázala si ani svoje elfie práva vymôcť.

13. Rieka.

Aliza Razell

*Chmúrny les zakryl chmúrny oblak.
Koža, stiahnutá, visí za uši v prievane na drôte verandy.
Zajace sa nepokojne hniezdia v klietkach, strihajú ušami.
Plieskame vodovkovými krídlami, keď si dláždime dúhu pred nohy.
Závrate hompáľajú náš svet ako na lodičke z cestovného lístka.
Popri tej mojej prepláva dáždnik, ukrývajúci niekoľko žltých kuriatok,
pípajúcich veselé melódie zimy v decrescende. Nejde im to, sú veľmi mladé.
Píp.

Tie dni cválajú tak rýchlo, ani si neuvedomím a už je potrebné znova napísať článok, pre potechu, podať echo vzdialenému svetu. Je mi ľúto, že nemôžem písať listy, v premodernizovanej dobe sa vyhováram na nedostatok času, pričom som len pohodlnejšia a pohodlnejšia.

Milý si chce kúpiť zápisník. A to si tak obraňoval Smartfóny.
Maturitkujem už o niekoľko dní. Stres? Ešte stále nie.
Kreslím si na hodinách do Moleskinu samých lesných duchov.
Niekto sa hrabe v nočných svetlách, iný sa chystá preniknúť až za žiarovku.
Mám rada les.
Mňaukám si po vonku.