18. Štekať na nesprávny strom.

A tak sa snažím byť dobrým človekom v zlom svete. Nedarí sa mi to, byť taká, akú si ma prajú. Byť večne v dobrej nálade, plná energie, zdravá a zhovorčivá. Sexy. Všetky tieto veci potrebujú sebazaprenie a občas pretvárku. Nemám rada pretvárky, lebo svet sa nezmení, prečo sa musím meniť ja kvôli svetu? Nehodím sa do schémy, to je jasné, neretušujem sa, nesnažím sa skrývať nedokonalosti, nesnažím sa meniť tón reči. Nemám druhý úmysel, keď Vám pozerám do očí. Nemám čo skrývať. Moje myšlienky, moje pocity, res publica. Transparentne, nechávam sa rozobrať, roztrhať, na svete je totiž toľko ľudí s neukojiteľným hladom, ľudí pažravých, a, kurva, nemá ich kto nakŕmiť. Rada sa obetujem? Rada si ubližujem? Nie. Mám nádej. (Potupné...)

xxx

Intermezzo

Milujem chyby.

Milujem prichádzať na chyby.

Ľudia sú chyby.

Rada opravujem chyby.

Opravujem rada ľudí?

xxx

Mám rada svoje nedokonalosti. Rada prepínam pesničky v polovici, rada zmeškám akcie, ak sa mi debata zdá plodná a vysedávanie doma záživnejšie. Moja neschopnosť vybrať si vec a sústrediť sa na ňu je neuveriteľná. Moje výhovorky briliantné. Moje vyvádzanie za maličkosti, ktoré mi rozhodia svet (napríklad meškanie, niekto sa chytil mojich vecí,...). Odmietanie dobrých návrhov bez zjavných dôvodov. Moja nekonečná únava. Moja vyčerpanosť po dni strávenom komunikovaním s ľuďmi. Opovrhovanie prázdnymi rečami. Náladovosť. Neprispôsobivosť. Strnulosť a pomalosť. Nerozhodnosť. Sebareflexia. Sebaobetovanie a lojálnosť. Morálka. Moja neuveriteľná neschopnosť vyjadriť sa slovami, podchytiť hada argumentu a zakrútiť mu krkom. Naivita a blbosť. Šporovlivosť. Myslenie na budúcnosť. Žitie v prítomnosti. Pamätanie si minulosti. Neschopnosť odpustiť a zhodiť bremená. Strach. Lenivosť. Neohybnosť. Úzkosť. Nezáujem o všeobecne uznávané spoločenské konverzačné témy. Myslenie na peniaze. Nemyslenie na peniaze. To, že sa vždy snažím nájsť zlatú strednú cestu, tú správnu cestu, aj tým, že to preženiem. Obozretnosť. Ľahkovážnosť. Prepísknutie situácie. Nedôverčivosť. Moje druhé šance. 

xxx

A neznášam civilizačné hry.
Aj tak skončíme pri pudoch.
A môžeš mať aj desať titulov pred menom a za menom, aj tak budeš kokot.
Chcem len pokoj, mimo sveta Koyaanisqatsi.
A toto nie som ja.
Toto je tiež len hra...

20. Chladné rána, zimné letá.

Litre čaju.

Milujem tie neskoré rána, kedy sa všetci stratia do kancelárií, dopravných prostriedkov, kaviarní, bytov. Milujem sedieť na lavičke, okrem mojich nôh nevidieť žiadne iné. Oblaky sa rozpŕchnu, schody, na ktorých sedím, studenia, občas vietor, občas vtáky, občas skoré lístie a vetvičky.

Kreslím si a rozmýšľam, či schovávanie vecí pre seba je tá správna cesta.

Pripomína mi to prvé príchody do školy, babie letá v promenáde, povystrájané hlúposti, ktoré sa mi vyparujú z hlavy, zmoknutia, prechladnutia, bezstarostných niekoľko hodín pred neželaným príchodom domov. Spomínam si na lavičku. Na lavičku, kde som plakala viackrát v živote kvôli všetkému možnému. Aj keď som utiekla z domu, aj keď som sa hnevala na niečo, čo vlastne neexistovalo. Pamätám si na ľudí, ktorí sa za tie roky zmenili. Vizuálne, najmä, na dievčatách sa väčšinou mení farba vlasov a dĺžka. No akoby sa im postupom času aj dospelosť liala do hlavy. Predtým mali len päty namočené, teraz sa všetci topíme, učíme dýchať pod vodou. Pamätám si chvíle samoty so zápisníkom pod hradbami, kde ma okoloidúci odsudzovali pohľadom. Pamätám si posledné teplé lúče pred ich vyhasnutím, vystriedanie za pouličné oranžové neóny.

Cudzoložná mačka zaspáva vedľa žltého zápisníka a pohodenej ceruzky.

Teraz tam sedím, premýšľam, ako to je super, keď nikoho nevidieť a je tak pekný deň. Najem sa, odhŕňam si vlasy z tváre. Cítim zmenu, ale neviem, kedy príde. Možno sa už deje a možno moje vnútorné senzory zostali na nesprávnom móde a potrebujú hard reset. Viem, že mám povinnosti, ale zostávam sedieť a pozorujem, ako sa niektoré veci hýbu a niektoré stoja. Rozmýšľam, že by som mohla pomaľovať betónové schody a niečo po sebe zanechať. Niečo viac ako predaný úsudok a zmätené smerovanie. Spomínam si na tajné výlety, za chrbtami všetkých. Kakauko, cappuccino alebo čaj, každý výlet má svoj nápoj. Väčšinou nás hojdal vlak. A väčšinou veľmi príjemne. Každý výlet mal aj svoju bolesť v topánke, na ktorú keď som našľapla, podivné teplo sa mi rozlialo po tele a zalepilo ústa. Vždy tá nádej, vždy objavenie niečoho iného a opäť návrat domov, do tmavej izby s prievanom, modrým perom, kružidlom a obliatymi obliečkami.

A všetko zmizne užitím posledného paralenu.

30. Tyran.

Ty utekaj.

Potrebovala by som prísun energie. Opäť jediné, čo dokážem, je snívať a robiť si v hlave šialené plány o tom, ako by jedného dňa môj život mohol vyzerať. Najprv by som však po práci nemohla byť taká beznádejne vyžmíkaná ako väčšinou. Potom, možno, by som si šla decentne zabehať, navarila by som si kvalitnú večeru, začala by som si robiť domácu úlohu z Advanced English, začala by som kurz programovania a možno aj nejaký bojový šport. Nebála by som sa ísť stretnúť nových ľudí do Riegrových sadov a popravde, jeden sajder v posteli by mi nestačil.

Komplikovanejšia situácia je s tým, že to takto jednoducho má byť. Zvládnuť základy existencie v nikdy nezakúsenom prostredí za tri týždne namiesto troch mesiacov - občas by som sa mala aj pochváliť. V čomsi mi to pripomína Írsko. Pocity dávne znova objavujem a zostáva mi len brániť sa prekríženými rukami a výrazným rúžom na perách.

Zostávam bádať.

Nad tým, koľko ľudí je v rovnakom momente nešťastných, s dôvodom, ale častokrát zbytočne. Vždy to bol zápas človeka proti človeku, človeka proti samému sebe, tak prečo by sa to malo zmeniť? Prečo by si mal každý myslieť, že je špeciálny svojím trápením? Čím viac chladnejšie sa cítim vo vnútri, tým teplejšie mi je pod (cudzou) perinou.

Sme jediný druh (s vedomím), ktorý ide sám proti sebe?

A tak.

Neberiem sa vážne.

Na pocitoch veľmi nezáleží.

Už sa tu necítim tak slobodne. To bol vlastne aj dôvod odmlčania. Už mi na tom nezáleží, a keby aj začalo, vrátim sa k peru a papieru. Som staromódna? Áno. Robí mi to vrásky na čele? Ťažko.

Ešte je čas.

Ešte je stále čas.

23. Sem-tam.

Ten pocit,

keď stojím na balkóne, fajčím už asi tretiu od rána, objímam si ramená, pretože slnko sem nedočiahne, podo mnou ľudia, bežiaci do predajne s foťákmi, nadomnou okná a štvorček neba, stojím na mreži a vidím popol usadený medzi balkónom a zemou,

je len poľahčujúca okolnosť.

//Ospravedlňuje ma od myšlienok, ktoré ma striedavo ťažia a vzpínajú

(na ktoré prinajlepšiom zabudnem).//

Už sa to načisto rozplynulo. Vždy zastanem, keď začnem. Nevidím, kde mám pokračovať. Predtým som aspoň tušila, teraz si ani neviem zvoliť cestu. Akoby som bola uväznená v milisekunde pred vznikom myšlienky. Ako keď stojíte vo dverách a tlačíte do nápisu SEM. Odložila som pero na príliš dlho. Chcela by som naspäť svoje krajiny zasypané pieskom, kde sa pohybovalo pomocou vetra a zrkadiel. Kde sa dalo žiť s vyrezaným srdcom. Kde vôňa muchotrávok spúšťala slinenie.

Kde tak veľmi záležalo na každom slove.

Teším sa na každý deň. Mám radosť z toho, že moje telo je. A že mám schopnosť premýšľať. Dokonca aj nad tým, ako premýšľajú ostatní. A to nevie každý. Riadim sa intuitívne a tak nejak skackám po uliciach a zabávam sa najmä na sebe. Že si neviem vybrať, čo si prosím na obed. Že si kúpim ochutené cigarety a ochutnám ich len raz. Že na hodine angličtiny lektor rozpráva viac ako ja. Že kričím v kine nevhodné poznámky. Že sa opijem so šéfom v bare. Že sa bojím telefonátov.

Je naozaj vtipné, ako bojujem s blízkosťou a diaľkou. A nie je to len o tom, čo práve mám a čo by som chcela. Tak často ma udivujú ľudia a dokonca i ja sama, preto je ešte ťažšie pochopiť ostatných, keď prekvapujem aj samu seba. Pochybovanie je asi prirodzený stav vecí.

Všetko si protirečí, najmä moje časti. Zatiaľ nepočujem hlasy. Všetko je dvojjazyčné, okrem iného. Prekladať z emócie do rácia je tiež náročná úloha. Uvedomenie je slabosť i sila. Ako hlboko sa dá vlastne kopať? Kam sa dostanem, ak nikdy neprestanem? A čo ak sa zastavím? Ako to vlastne funguje s rozhodovaním? Mohla by som dostať jeden pokus nanečisto. Ale to by chcel asi každý. To je vlastne druhá šanca, len inak povedané? A prečo sa vlastne pýtam? A zamýšľam?

Mohlo by mi byť tak dobre, ak by som (ne)mala (ne)zodpovedané otázky.

//Po dlhšej dobe sa ozývam, už mi to chýbalo, len som nevedela, ako na to.//

P.S. Budem mať vizitku.

(Pic source)