Ty utekaj.
Potrebovala by som prísun energie. Opäť jediné, čo dokážem, je snívať a robiť si v hlave šialené plány o tom, ako by jedného dňa môj život mohol vyzerať. Najprv by som však po práci nemohla byť taká beznádejne vyžmíkaná ako väčšinou. Potom, možno, by som si šla decentne zabehať, navarila by som si kvalitnú večeru, začala by som si robiť domácu úlohu z Advanced English, začala by som kurz programovania a možno aj nejaký bojový šport. Nebála by som sa ísť stretnúť nových ľudí do Riegrových sadov a popravde, jeden sajder v posteli by mi nestačil.
Komplikovanejšia situácia je s tým, že to takto jednoducho má byť. Zvládnuť základy existencie v nikdy nezakúsenom prostredí za tri týždne namiesto troch mesiacov - občas by som sa mala aj pochváliť. V čomsi mi to pripomína Írsko. Pocity dávne znova objavujem a zostáva mi len brániť sa prekríženými rukami a výrazným rúžom na perách.
Zostávam bádať.
Nad tým, koľko ľudí je v rovnakom momente nešťastných, s dôvodom, ale častokrát zbytočne. Vždy to bol zápas človeka proti človeku, človeka proti samému sebe, tak prečo by sa to malo zmeniť? Prečo by si mal každý myslieť, že je špeciálny svojím trápením? Čím viac chladnejšie sa cítim vo vnútri, tým teplejšie mi je pod (cudzou) perinou.
Sme jediný druh (s vedomím), ktorý ide sám proti sebe?
A tak.
Neberiem sa vážne.
Na pocitoch veľmi nezáleží.
Už sa tu necítim tak slobodne. To bol vlastne aj dôvod odmlčania. Už mi na tom nezáleží, a keby aj začalo, vrátim sa k peru a papieru. Som staromódna? Áno. Robí mi to vrásky na čele? Ťažko.
Ešte je čas.
Ešte je stále čas.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára