Creo en el Mañana.

Prišla domov, rozbalila kufor, ľahla do postele a na sto rokov upadla do kómy. Shit happens.

           Ako si tak všímam, toto krásne obdobie nie je tŕňom len v mojom oku. Keby len bolo, šlo by všetko ľahšie. Ľuďom chýba šťava, hlboký spánok, bozky na čelo, veľa dobrého jedla a veci, čo nás bavia.

Viem si svoj momentálny život predstaviť na inom mieste, resp. v inej posteli, v inom stave - bez šatky okolo krku, bolesti hlavy a chuti podieť sa z tohto sveta, ó, vďaka ti, školskí mimoni, v inej pozícii - ruky okolo a nohy vysoko. Chcela by som mať energiu, lebo keď aj teraz niečo robím, robím to preto, aby som sa necítila zbytočná. Motivácia pohnúť vecami mi však počas bežných dní chýba natoľko, že ak aj patria medzi moje povinnosti, odkladám ich, až kým nepríde chvíľa ako táto. Nechcem sa zobúdzať v dobe, keď už mám namále. Problém však je, že žiadne motivačné kecičky mi nepomôžu, tak sa večne musím spoliehať sama na seba.

Dala by som si čaj, ale, och, v zamínovanom poli nepoznáš priateľa a samej sa mi vstávať nechce.

A tak s radosťou spomínam na kantičiarske sústredenie, na koncert Longitalu a Hidden Orchestra, na niekoľko dní, kedy som písala na písacom stroji (dnes sa na neho len smutne dívam), predstavujem si, ako jedného dňa, keď budem mať viac času, podarí sa mi venovať sa klavíru oveľa viac, ako budem sledovať tony dobrých filmov a hľadať kvantá dobrej muziky. Som snílek, ale dajte mi chlieb.

Dúfam, že zajtrajšok prinesie minúty o čosi sladšie...

We are damaged people.

You know, you are right.
Nezapadám.
Tadá.
Slová - hry a boje.
Ono ma to poje.

Strácam silu znova a znova zostať stáť, keď na mojom chrbte sa neustále šípky hrajú. Jedna sem, 10 bodov, jedna tam, 30 bodov. Bingo! Či to je z inej hry?

A čo ak by som niečo povedala? Nič neznamenám.

Lebo sa všetko triešti o ľadovú škrupinu na vodnej hladine, rozvláčni sa a vypláva na ňu ako olejová škvrna!

Prečo jednoducho nemôžem veriť veciam, že by fungovali normálne bez každodenného ujisťovania, každodenného zaprávania si košele do nohavíc a vyrovnávania obrusu? Žehlenia si relatívnych prúserov vo vesmírnom nekonečne, obnažovanie hlbokej citovosti, ktorá - retrospektívne prizerajúc sa - mala zostať niekde hlboko pod tým kameňom, odkiaľ vyviera?

Cítim sa nemožne vo svojom bytí, vystrela by som svoju kostru, svalstvo, tuk a tkanivá, vyťahala by som sa z bahna za vlasy a ak by sa som si ich vyšklbala, skúsila by som to za uši. Dokedy ešte...

Ľutujem chybu, ľutujem asi zbytočne, žiadna nie je, ľutujem rozhodnutie? A prečo? Prečo sa vždy zahrávam s niečím, čo mi naozaj ruku nepodá, čo mi naozaj pravdu nepovie, čo mi nepovie absolútne, čo má štruktúru chameleóna - členitú a od prírody neúprimne prispôsobivú; a kde je to, čo potrebujem?

Strácajú sa bublinky z minerálky.

Ja vás vidím.

Len tých mravcov začína liezť po hodinách milióny. Špiny.

Tak, zakývaj mi, mutualizmus, chcela som mať niečo, čo by mal aj druhý, avšak, parazitizmus sa vždy  prejaví... Vlastne, dôležitosť. Hej, to je to slovo. Nič nevydrží zápasiť s vetrom do nemoty. Raz ho to skántri. 

Mala by som si nájsť psychiatra alebo psychologičku alebo sociálneho poradcu alebo terapeuta. Naozaj si myslím, že mám problém. Paranoja? Maniacka depresia. Alebo mi seriály typu: American Horror Story lezú na mozog. Alebo moja zvláštna chúťka vŕtať sa v ľudskej hlave.

Musím si zvyknúť, že ľudia myslia rôzne a niekedy ich nič nespája.

Ani pupočná šnúra, a to je vážne na zaplakanie.

A chce mi ten život uletieť, ale, sakra, som zvedavá na pokračovanie, because to be continued...

Čo viac chcem?

(Sergio Larrain, ďalší pán na zamilovanie)

NESMIETE PRESTAŤ! V čomkoľvek.

Pohyb - je život.

Bez dychu sa lapá ťažko.

Chcete hniť a v zemi ešte nie byť??

POČÚVAM a hodí sa mi do nálady. Ďakujeme Chillimu.

Reči sa vravia, chlieb sa je.

Nepíšem a kašlem na vysvetlenia.

Mám chuť otvoriť si hlavu a nechať vytekať hmotu, ktorá nemá zmysel ani cieľ ani formu, jednoducho som len človek, ktorý rád využíva silu automatického písania, kedy sa nehráte so slovami a neštylizujete, ale ide to z vás prirodzene ako aj ostatné veci... veď viete.

A Where is my mind?

Napchám sa belgickými čokoládkami, čítam si dávno stratené príbehy s veľmi zlou gramatikou a štýlom 14-ročného dievčaťa (čo som prakticky aj bola) a srdce mi nezamdlieva žiadnou negatívnou emóciou. Prečo, to neviem, možno to je príjemná zmena po toľkých dňoch, kedy som vytiahla zošit a utýravala samu seba do nostalgie, hnevu, bezmocnosti, ilúzií a alúzií a všetkého ostatného, čo sa prikmotrilo do zoznamu: toto rozhodne potrebuješ.

Možno tento článok prekypuje spojkami, ale ospravedlňujem sa za túto chybičku krásy, naozaj neviem písať a to, čo zo mňa nejakým spôsobom odchádza, je len prvotné žvatlanie a čo z toho? Nič. Len samé spojky...

A navyše, nikdy neviem, čo je pointou mojich úbohých článkov. Niekedy tie pointy závidím ostatným blogom, lebo naozaj, tu nič také nie je.

Whateva.

Čo dodať, teším sa z budúcnosti, aj keď pohodlnosť prítomnosti mi vyhovuje najviac na svete a užívam si jej sladkasté plody... Onomatopoje.

Tralalá, PLACEBO time!

P.S. Nového je toho veľa, ale ak vám to ešte nedošlo, vráťte sa k prvej vete. Buena noche.

(p)opravy.

Neudržím sa a píšem. Napriek učeniu, moja chuť je väčšia. Som hladná po písaní, a aj keď nič z toho nebude dávať zmysel, dosiahla som to, čo som chcela.

- pokojne, dievča.

- veľa som premýšľala o druhých šanciach. Aj o mojej, o ostatných odo mňa, o ostatných nezávisle odo mňa. Prišla som na to, že by sa mali vážiť, lebo nie je to len tak. Premýšľala som o snažení a získaní, ale aj o jej rozdávaní, že áno, ľudia si zaslúžia druhú, tretiu, štvrtú, milióntu šancu, ale keď s ňou rátajú a kalkulujú, nemajú šancu pochopiť a vážiť si to, o čo akože prišli. Tým chcem povedať, že niektorí ľudia si v niektorých veciach druhú šancu nezaslúžia. U ľudí mi chýba pokora. Nepriznanie si chybovania pre oči zahatané veľkým egom. Asi som len ja taká švihnutá.

- bojím sa podobnosti, i keby bola len čisto náhodná.

- bojím sa ľudských konšpiračných konštrukcií, lebo si ich budujú tak, aby niektorým cestu znemožnili a niektorým otvorili na jednoduché heslo: vý-ho-dy.

- naozaj ide len o sociálny status a hodnotu v spoločnosti?

- nechcem byť len výhodná možnosť!

- bojím sa zlých skutkov, opľúvania skriniek, neviem ani, či je správne radšej niekoho nepozdraviť, radšej zmeniť krok na tiché cupkanie po snehu.

- nerozumiem veľkej hrude v hrudi, ktorá sa z ničoho nič ocitla na moste z Družby domov. Či ja niečo ľutujem, či sa cítim previnilo, či len viem o svojej hlúposti a že som sa mýlila, že som niečo opäť nezvládla...

- mám detinské myšlienky a tak veľmi o sebe pochybujem. Ujsť sa mi chce. Od analýzy vlastných vnemov - kde sa nabrali a ako vznikli? Niekedy mi príde všetko tak nereálne a rozpoltené, až mám strach. A keď to nahlas priznám, zmetie to všetko zo stola. Môžem na všetko zabudnúť, lebo reálne sa nemám od čoho odraziť.

- čo ak som si veci nenahovorila, ale naozaj sú tak? Čo ak...? Vtedy by už naozaj nič nedávalo zmysel a z akože dobrej osoby by sa vykľulo satanské dieťa.

- píšem, len si píšem, lebo sa to hromadí a vybuchnem, jedného dňa.

Dobrú noc