11.2.13

Creo en el Mañana.

Prišla domov, rozbalila kufor, ľahla do postele a na sto rokov upadla do kómy. Shit happens.

           Ako si tak všímam, toto krásne obdobie nie je tŕňom len v mojom oku. Keby len bolo, šlo by všetko ľahšie. Ľuďom chýba šťava, hlboký spánok, bozky na čelo, veľa dobrého jedla a veci, čo nás bavia.
Viem si svoj momentálny život predstaviť na inom mieste, resp. v inej posteli, v inom stave - bez šatky okolo krku, bolesti hlavy a chuti podieť sa z tohto sveta, ó, vďaka ti, školskí mimoni, v inej pozícii - ruky okolo a nohy vysoko. Chcela by som mať energiu, lebo keď aj teraz niečo robím, robím to preto, aby som sa necítila zbytočná. Motivácia pohnúť vecami mi však počas bežných dní chýba natoľko, že ak aj patria medzi moje povinnosti, odkladám ich, až kým nepríde chvíľa ako táto. Nechcem sa zobúdzať v dobe, keď už mám namále. Problém však je, že žiadne motivačné kecičky mi nepomôžu, tak sa večne musím spoliehať sama na seba.
Dala by som si čaj, ale, och, v zamínovanom poli nepoznáš priateľa a samej sa mi vstávať nechce.

A tak s radosťou spomínam na kantičiarske sústredenie, na koncert Longitalu a Hidden Orchestra, na niekoľko dní, kedy som písala na písacom stroji (dnes sa na neho len smutne dívam), predstavujem si, ako jedného dňa, keď budem mať viac času, podarí sa mi venovať sa klavíru oveľa viac, ako budem sledovať tony dobrých filmov a hľadať kvantá dobrej muziky. Som snílek, ale dajte mi chlieb.
Dúfam, že zajtrajšok prinesie minúty o čosi sladšie...

1 komentár:

  1. skoro sa uzdrav :)
    a nový dizajn vidím, podaril sa :)

    OdpovedaťOdstrániť