Ľudia sú nechutní.
Nazdávajú sa vo vlastných pletkách zamotaní, že symbolizmus z kníh vytrhnutý im pomôže ukojiť rozvrátené a rozbesnené monštrum v hlbinách žíl.
Neviem, čo tým myslím.
Ale je mi trápne, keď viem, o čom ovzdušie pruží, pne a priľnieva k smrdiacim telám, navoskovaným slovám či lepkavej smole, čo sa z pľúc valí.
Najmä ak vídam opakujúce sa scénáre, obyčajné klišé ľudského dna, nezmenené, aké predpovedané. Nostradamovský gén v 21. storočí točí o ľudskej nenáhode, o vyliahnutí sa rovnakých semien v štiepaných mysliach, ktoré sa len kopia, exponenciálne narastajú, do nezdravého nekonečna.
Chceš byť viac? Tak daj viac.
Čo ti mám povedať? Nič ti nie je dobré.
A zachránim ťa?
Nie, každý krachne sám.
No a teraz hľadám pokračovanie, skryté významy, ktoré ešte zašifrujem, také, aby aj keď sa v nich niekto porýpe, nájde aj tak len viac bahnitých otázok. Stále lepšie ako neuveriteľná narastajúca stupidita, aj moja, len sa tak schovávam pred slnečnými lúčmi, besný pes. Nie sme všetci besní? Či veriť svetlu sa dnes nenosí? Zapras sa čo najviac od galejí, pomyjmi si umy tvár, skúšaj neskúšané, pritvrdené - teraz stojí oveľa viac stať sa Drsňákom. Ale neviem, čo nové chceš počuť, keď na to nemám(e) nové slová. Nehnevajú ma skaly, hnevajú ma pojebané myšlienky. A ani nie tak myšlienky, ale ich fyzická výpoveď, sentimentálne výboje, skraty, akoby na svete nebolo už dosť odpadu. Prečo sme takí vhodení? Blúdime, aby sme sa nachádzali? Prečo nám nepomôžete? Čo tak skratky, čo tak múdrosť, vedenie, kde sú tie balady o vychovávaní do stavu kalokagatie? Je mi zle, ďakujem pekne.
(gif: tumblr, samisoffthewall)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára