1.1. Guľatá zem.

Nie.
Dobrý deň, nový rok.
Nie, nemusíš otvárať dvere.
Myslím, že sa prestrčím aj sama. Prešmyknem. Či čosi, Boh na mašine, ma potlačí tak či tak.
Tak sme tu znova, spolu. Zatvorení v komôrke so sliepňajúcim svetlom, svetluškom, s vyrytými a zrátanými čiarkami, s pozostatkami spomienok - sú, či nie sú skutočné.
"Guľatosť zeme spôsobuje, že ísť od niečoho najďalej znamená vracať sa." (Mitana, btw.)
Áno, lopotím sa, medzi marazmami, s balaticko-meditatívnou atmosférou, (snažím sa robiť žarty z kostlivcov,) ktorej pomenovanie je samo o sebe satirou na skutočnosť.
Dnes len vlci. Vločkové srste, divoké oči, výbuchy v srdciach, rýchly dych ako kontrapunkt svižne ukladajúcim sa labkám na ľadových plochách.
Zdvihnutá žalúzia, nohy cez ňu prestrčené, troška svetla vyjde von na ulicu, pozdraví sa s pouličnými lampami, s oranžovými falošnými kamarátkami, zatancuje si s chvíľkovými rozkošami rôznej farby a čoskoro unavené zalezie do župana.
V tieni by sa schovalo, vo svojom protiklade. Chutí ako bublinky, prázdne jedlo a prázdne činnosti. Zatancuje si s tieňom. No a, že sa mu rozpustili vlasy. V tieni je pohodlne, tíšivo, trúchlivo, všetko zlé odmŕza. Na to je snáď zima.
V póze zastane, ľahne si na zem, civí na seba ešte pred chvíľkou. Ako sa len klamalo. Takto to je a takto to má byť.
Raz sa to muselo stať.
A možno aj nie.

(obrázok: 1930 film Le Sang d’un Poète, Jean Cocteau, zdroj: Tumblr)