Také miesto neexistuje.
Niečo, čo nachádzame na odlúpnutom kúsku starej tapety, na konci olejovej škvrny, na obrysoch nesprávne vyvŕtanej diery.
Chce to len prsty a habtílnosť.
A zbaviť sa červov zo zahnívajúceho dreva a plesnivejúcich stien. Nemám rukavice a ruky sú príliš cenné na vykonanie tohto rozsudku, musím ústami.
Prevaľujú sa mi na jazyku, šteklia ma na perách a ja mám neznesiteľný pocit, tušenie, zdivenie vlastnej mysle.
Napne ma prvýkrát. Všetky červy v ústach udržím. Mením miestnosť, hľadám vedro.
Napne ma druhýkrát, zvnútra sa mi zberá krik, ktorý nemá kadiaľ uniknúť na svet, kadiaľ sa narodiť. Neposkytujem dostatočný počet alternatív, premieňam sa na spotrebný tovar, nie, na motúz, ktorým sa zaväzuje balík ešte zabalený v novinách alebo tvrdšom papieri.
Nájdem vedro, stojí pod oknom s výhľadom do krásnej, zahmlenej krajiny. Má farbu jabĺčka a človeku by bolo do plaču z toľkej krásy. Dlhšie to nevydržím, vyvrátim sa do vedra. Červy sa miešajú so zvratkami, tvoria jedinú, pohyblivú zmesku, nestrávenú masu, nechutný obsah vnútorností. Ale ja neprestávam. Vraciam, vraciam, vraciam sa k vracaniu, vraciam sa len tak.
Čo zo mňa zostane, ak sa celá vyvrátim?
Bezvládne ležím na zemi, skvelý výhľad sa trblieta pol metra nado mnou. Počujem vtáctvo a jeseň. Počujem vlastný dych a cítim kropaje potu na čele.
Schúlim sa do seba.
Možno ja som veľký červ.
/obrázok: tumblr/
/obrázok: tumblr/
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára