Zajtra idem na pohreb.
Stalo sa to v priebehu tohto týždňa, ktorý bol rovnako nefunkčný ako rozpadajúci sa most ku tým ostatným.
Pripila som si kvalitným rumom.
A upokojila poslednými darovanými cigaretami z malého balíčka.
Porozprávala komusi depresívne hlúposti o ľuďoch, najmä tých v nočáku (never more).
Zajtra vstávam, aby som cestovala domov k čiernemu oblečeniu a smútiacej rodine. Dokonca aj dvanásťročný chlapec by mal ísť. Ale ja im poviem, že radšej nie. Nech si po tom, čo prežil, nemusel ešte aj podať prvýkrát ruku so smrťou.
Prvýkrát sa to stalo.
Bolo to rovnako nečakané ako vlak bez meškania, dobré známky, čoby, dobrý život.
Krvavá, zasvinená, otrhaná, plačúca, zahanbená, podrobená, ponížená, znečistená Človekom a jeho kumpánmi. Ani po ceste domov jej nedali pokoj. A začalo to tak nevinne, číslom 3.
Len čo sa zobudila, nevedela tie slzy zastaviť.
Našťastie to s realitou nemá nič spoločné. Či?
Našťastie sa na také rýchlo zabúda. Najmä s niekým, kto príde a pomôže podávaním kúskov toaleťáku.
Rada by som písala o niečom veselšom, no som zahltená zrnením a vlnením, nepríjemným a štipľavým.
Aj tak si to zase prejdem všetko on my own a vyjdem ako "Víťaz je sám".
Žiadna zmena.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára