25.6.13

I.

© 06/2011
"Attingere caelum digito."

Zástup čiernych mrakov, symbol odchádzajúceho bezoblačna, deti v klietkach vyjú na mesiac a zvlčilé lúče nepochopeného, nepolapiteľného Slnka sa topia v čiernej. Pivo je teplé, má veľa peny a ľudská pokožka je studená s rovnako trpkou pózou, akú odsledovali od zlatistého moku. Farby na lavičke blednú, z hnedej sa stáva neidentifikovateľná, pohľady bolia a kofola zdražela.

Vo výčapnom okienku obsluha zmizla za časopis, zostali len nohy s nalakovanými nechtami a hniezdo žltých vlasov. Psíci pobehovali po trávnatom výbehu pudovo vedený k rôznym prirodzeným činnostiam a občas svojím brechotom odpílili mostík, komunikačný kanál s Bohom. Po rebríku by sa aj tak za Ním nikomu liezť nechcelo.

Znenazdajky sa zjavil chlapec.

"Ak uhádnem, akej farby máte oči, dostanem kofolu zdarma?" po chvíli postávania osmelil sa na prvé slová. Tiež mal studenú pokožku, ale pohľad ho nebolel. Hrial, cestujúc z predmetu na predmet, z človeka na človeka.

Nohy v okienku sa pomrvili, ďalšiu hodnú chvíľu trvalo, kým chlapec dostal odpoveď: "Ale len trojdecovú. Môžeš teda hádať."

Chudučký ani palička z nanuku, len tak tam stál s rukami v predných vačkoch, rozpamätáva si, čo mu povedal brat: ,A keď tam prídeš, spýtaj sa to. Tu máš fotku, čo myslíš, aké má oči? Ani búrkové mračná. Sivé, tiché, dve nezbedné myšky na ceste za syrom. Áno, toto presne jej povedz. Toto...!´ Zopakoval nohám všetko, čo mal vryté do myšlienok ako do rozpáleného zlata, šibalsky sa usmial, pohladil si 9-ročné bruško s tričkom Mickeyho Mousea, ktoré mu darovala teta na minuloročné Vianoce.

Chlapci zvyknú rásť rýchlo, on však patril k výnimkám potvrdzujúcim pravidlo, podľa ktorého decká na ihrisku súdili či sa niekto hodí do tímu, alebo nie.

Dievča na brigáde v okienku zložilo časopis zo svojej tváre, nohy zasunulo pod stoličku a sivými, prekvapenými očami mierila na chlapca s detským úškrnom. Ťažila ju hŕba otázok, ani by sa nestihla nadýchnuť kým by ich nahlas rozpovedala, no uvedomila si, že malý chlapec nebude vedieť odpovede. Nevie ešte ani základné ľudské múdrosti, nieto ešte malichernosti jej mysle. Preto mu v tichosti načapovala kofolu, pozorujúc zdanlivo nudné okolie. Tušila, že niečo visí vo vzduchu. A priniesol to zo sebou práve tento neznámy drobec, nedočkavo čakajúci na zopár glgov sladkého bublinkového nápoja. Usmiala sa, potom nahlas pritakala: "Správne, správne." Nič sa preventívne nespytovala. Chlapcovi podala plastový pohárik, ktorý zaševelil spokojné ,ďakujem´ i utiekol preč od studených trpiacich ľudí, roztrúsených po lavičkách.

Dievča sa za ním chvíľu dívalo, skontrolovalo čas a zavrela stánok.

Bolo to znamenie.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára